Author Archives: palobabos

Ako nás mení Threema?

Category : Graf týždňa , Politika

Uplynulé mesiace boli bohaté na informácie, ktoré postupne odhaľovali videnie sveta Mariána Kočnera a spôsob, akým si zabezpečoval vplyv v súdnictve.

V lete začal proces s M. Kočnerom v kauze zmenky, a od leta sú publikované aj články, ktoré odhaľujú jeho komunikáciu s predstaviteľmi justície cez šifrovanú komunikáciu Threema. Verejnosť sa dozvedá, ako rovnosť pred zákonom bola iba prázdna fráza pre mnohých sudcov a sudkyne. Zároveň my analytici či novinári poukazujeme na to, aké dôležité je pre demokratickú spoločnosť, aby v nej fungovali nezávislé médiá schopné kontrolovať vládu.

Ale myslí si to aj verejnosť? A zmenili sa názory ľudí za posledný polrok?

Vďaka údajom z projektu, ktorý na Katedre politológie riešime, sa na tieto otázky vieme pozrieť. Najprv tri grafy, ktoré ukazujú, ako verejnosť vnímala nakoľko je dôležité, aby sa princípy ako sloboda médií či rovnosť pred zákonom uplatňovali.

Presné znenie otázok bolo: Ak uvažujeme vo všeobecnosti, čo si myslíte, nakoľko je pre demokraciu na Slovensku dôležité…

  • … že súdy zaobchádzajú s každým rovnako?
  • … že médiá sú slobodné pri kontrole a kritike politikov?


V prvom rade z grafov vyplýva, že princíp slobody médií je pre slovenskú spoločnosť značne menej dôležitý, než rovnosť pred súdom. Z grafov by sa tiež mohlo zdať, že za približne pol roka medzi marcom a októbrom (zber údajov) ľudia svoje vnímanie nezmenili.

Vďaka panelovým údajom (t.j. pýtame sa tých istých ľudí opakovane s odstupom času) však vieme, že svoje vnímanie dôležitosti rovnosti pred súdom zmenila približne tretina Slovákov. A názor na to, nakoľko sú dôležité slobodné médiá, zmenila takmer polovica ľudí. Háčik je len v tom, že skupina ľudí, ktorí svoje postoje zmenili, bola približne na polovicu rozdelená medzi tých, ktorí začali tieto princípy vnímať ako dôležitejšie, a tých, pre ktorých sa stali menej dôležitými.

Grafy ukazujú zmenu na škále od -4 po +4 medzi marcom a októbrom 2019

Prečo to tak je? A čo viedlo niektorých k tomu, že sa pre nich tieto demokratické princípy stali dôležitejšie, a pre iných menej dôležité? Mierne Vás sklamem – zatiaľ som na to neprišiel. Viem ale povedať, v čom to nebude, pretože som to testoval:

  • Nesúvisí to s politickou preferenciou – straníckou ani prezidentskou
  • Nesúvisí to so seba-zaradením ani na ľavo-pravej škále, ani liberálno-konzervatívnej.
  • Nesúvisí to ani s postojmi ku migrácii či globalizácii, prežívanej úzkosti
  • Nesúvisí to ani s demografiou: vekom, veľkosťou sídla, vzdelaním či príjmom.
  • A ani s dôverou voči prezidentke, alebo vláde.

Na záver ešte kvízová otázka, ktorá mi napadla vzhľadom na to, že Kočnerovu Threemu otvárali a ťahali najmä printové médiá. Myslíte, že sa dôvera k printovým médiám za pol roka zvýšila?

Presné znenie otázky: Do akej miery dôverujete týmto zdrojom informácií Tlačené média (napr. SME, denník N, Trend).

Údaje zbierala agentúra Focus pre Katedru politológie FiF UK, v druhej vlne bol počet respondentov 1323.


Kto ešte volí Smer?

Category : Uncategorized

V uplynulom období dostávam čoraz častejšie otázku, kto ešte volí stranu Smer-SD a prečo jej preferencie nepadajú. Naposledy včera v tomto rozhovore pre SME.

Demografickým či socio-ekonomickým profilom elektorátu Smeru sa venovali a venujú mnohí slovenskí sociológovia a analytici, za spomenutie určite stoja mená ako Oľga Gyarfášová, Milo Bahna či Martin Slosiarik (a ich článok tu), a tiež Vladimír Krivý (a kniha, ktorú zostavil, viac info tu).

V rozhovore so Zuzanou Kovačič Hanzelovou som sa pokúsil čo najstručnejšie predstaviť teóriu, ktorá vysvetľuje, prečo mnohí voliči stále ostávajú preferenčne pri strane spájanej s korupčnými škandálmi (doplňte si podľa ľubovôle, napr. aj Smer). Tu sa to pokúsim vysvetliť trochu detailnejšie. Teóriu predstavili približne pred dvomi rokmi Catherine de Vries a Hector Solaz (link).

Proces, na ktorého konci politická strana stráca voliča po odhalení korupčnej či inej aféry, má podľa de Vries a Solaza tri fázy.

Po prvé, informácia o kauze sa musí dostať k voličovi cez dôveryhodný informačný kanál. V tomto štádiu je najdôležitejšia úloha médií, ktoré o politickom dianí informujú. Prenesené do slovenského kontextu to však môže byť aj problém. Časť voličov Smeru jednoducho neuverí tomu, čo relevantné spravodajské médiá prinesú. A naopak: médiá, ktorým títo voliči veria, nemusia informovať o všetkom a rovnako. Viete si to predstaviť?

Po druhé, ak sa aj informácia o nejakej kauze k voličovi danej strany dostane, je nevyhnutné, aby vinu za túto kauzu pripísal volič strane a jej lídrom. Ak totiž vinu za korupčné správanie pripíše „iba“ radovým členom strany, prípadne nominantom bez členstva v strane (alebo komukoľvek, len nie úzkemu vedeniu strany), volič nemá dôvod meniť svoju preferenciu. Veď strana (čo v praxi často znamená predseda) za to nemôže.

Tretiu fázu nazývajú autori behaviorálna reakcia, ktorá môže mať tri podoby, a iba jedna z nich je zmena preferencie.

Povedzme, že volič skorumpovanej strany dôveruje informácii, že strana je skorumpovaná, a vinu za to naozaj pripisuje jej vedeniu vrátane predsedu. Ak však sám profituje zo situácie, kedy je táto strana pri moci, môže jej ostať preferenčne verný. Ak má taký volič napríklad zamestnanie (alebo jeho rodinný príslušník) vďaka straníckej nominácii, alebo profituje z verejných zákaziek, a tak ďalej…

Druhá reakcia nastáva, ak volič priamo zo situácie neprofituje, ale jednoducho nemá alternatívu v zmysle zastupovania záujmov a presadzovania verejných politík danou stranou. Zasadené do slovenského kontextu. Vtedy môže strane jej korupčné škandály odpustiť (lebo je pre neho verejná politika presadzovaná stranou dôležitejšia), alebo sa volieb nezúčastniť (stále však môže anketárovi povedať, že má k strane najbližšie). Je to ťažké predstaviť si pri Smere?

Napokon, treťou reakciou je zmena preferencie. Tam je však nevyhnutná akceptovateľná alternatíva. Kto ju ponúka voličom Smeru?

Takže si to zhrňme, čo všetko sa podľa tejto teórie musí stať, aby voliči odišli od strany spájanej s korupciou (kto chce, nech si dosadí napr. Smer a jej voliča). 1) Musí sa dostať k informáciám o škandále strany, 2) musí im aj uveriť, 3) vinu musí pripísať vedeniu strany, 4) z účasti strany na moci nemá volič osobný, rodinný či iný profit, a 5) existuje reálna, uveriteľná a akceptovateľná alternatíva.

Naozaj jednoduché. Alebo ani nie?


Prezidentka pravicových liberálov?

Category : Uncategorized

V nedeľu po prvom kole prezidentských volieb sa na chvíľu zdalo, že delenie ľudí na liberálov a konzervatívcov ovládne kampaň pred druhým kolom. Po pár dňoch kandidát Maroš Šefčovič rétoriku zmenil. No otázka, či Čaputovú volia liberálni, pravicoví voliči, a Šefčoviča skôr konzervatívc a ľavičiari, zostala.

Práve na túto otázku sa pokúsim odpovedať vo forme dvoch grafov, ktoré ukazujú rozloženie hodnôt voličov v dvoch dimenziách: liberálno-konzervatívnej a ľavicovo-pravicovej. Respondenti v prieskume sa mali na škále od 0 do 10 sami zaradiť, kde sa vidia.

Liberálno-konzervatívne delenie
Ľavicovo-pravicové sebazaradenie

Z grafov síce vidno, že voliči Zuzany Čaputovej sú, v priemere, mierne viac liberálni a pravicoví, a voliči Maroša Šefčoviča mierne viac konzervatívni a ľavicoví. Ale…

Po prvé, v oboch táboroch je väčšina voličov stredová, a výrazne sa neprikláňa ani k jednému z krajov. U Zuzany Čaputovej je to vyše 50% (liberálno-konzervatívne delenie), resp. 59% (ľavicovo-pravicové sebazaradenie). Pri Marošovi Šefčovičovi ide o podiel 38% (liberálno-konzervatívne delenie), resp. 52% (ľavicovo-pravicové sebazaradenie).

Po druhé, v oboch dimenziách platí, že väčšina voličov oboch kandidátov má rovnaké hodnoty – približne 53% ich elektorátov.

Po tretie, obaja kandidáti majú voličov aj liberálnych/pravicových, aj konzervatívnych/ľavicových, ale najmä dominantne takých, ktorí sa hlásia k stredu, a nie sú v týchto témach výrazne vyhranení.

Ak teda otázka znie, či v prípade výhry Zuzany Čaputovej môžeme povedať, že ju tam dostali liberálni voliči, myslím si že ide o prílišné zjednodušenie. Na jednej strane, mierny sklon do jednej či druhej strany u oboch kandidátov existuje. Na druhej strane, v tomto prípade existuje viac podobností než rozdielov, a išlo by tak podľa mňa o zjednodušenie, ktoré je skôr na škodu.

Pozn.: Údaje sú z reprezentatívneho prieskumu verejnej mienky vykonaného agentúrou Focus medzi 1. a 15. marcom 2019 na vzorke 1590 respondentov pre Katedru politológie FiF UK.


Prechody voličov: parlament, prezident, eurovoľby

Category : Uncategorized

Budú všetci voliči Smeru voliť Šefčoviča? A čo urobia voliči SNS? Zmobilizuje niekto chronických nevoličov? Podobné otázky sú kladené často. Už menej často existujú presné údaje, ktoré by sme pri zodpovedaní podobných otázok mohli využiť. Vďaka projektu s názvom ” Zlepšovanie komunikácie v oblasti demokracie a deficitov EÚ” dnes také údaje máme.

Graf nižšie ukazuje presuny voličov (a nevoličov) medzi voľbami do NR SR z roku 2016, prvým kolom prezid. volieb v roku 2019 a voľbami do Európskeho parlamentu v máji 2019.

Aj keď konkrétne percentuálne podiely nevidno, a retrospektívne dopytovanie na voľby spred troch rokov má svoje limity, diagram pekne ilustruje kľúč k víťazstvu Zuzany Čaputovej. Zatiaľ čo Šefčovič čerpal podporu najmä od elektorátu Smeru-SD (a niečo od SNS, a nevoličov z 2016), Čaputová dokázala brať nielen z elektorátov všetkých strán, ale tiež mobilizovať značnú časť predošlých nevoličov.

Vytvorené pomocou rawgraphs.io

Graf je založený na údajoch z reprezentatívneho prieskumu verejnej mienky vykonaného agentúrou Focus medzi 1. a 15. marcom 2019 na vzorke 1590 respondentov pre Katedru politológie FiF UK.


Komunálna remíza

Category : Uncategorized

Verejné vyjadrenia a vystúpenia politikov po sobotných komunálnych voľbách vyzerali ako preteky o to, kto je väčším víťazom. Argumenty pritom používali politici tak, aby práve ich strana bola zobrazená v tom lepšom svetle.

Po zverejnení detailných výsledkov štatistickým úradom sa verejnosť dnes už vie pozrieť na konkrétne čísla. Aj keď volebný systém v komunálnych voľbách a široká paleta volebných koalícií to robí menej prehľadné.

Ak sa máme baviť o tom, či z komunálnych volieb vyšla lepšie opozícia alebo koalícia, potrebujeme nejaké indikátory. Ja som si zvolil nasledovný: reálny počet hlasov, ktorý získal kandidát/-ka na starostu/-ku za jednotlivé strany alebo koalície strán. Prečo nie poslancov – lebo pri poslancoch môže človek krúžkovať viacero poslancov z viacerých strán, a považujem za prakticky nemožné vyčísliť podporu stranám na základe voľby poslancov.

A prečo reálny počet hlasov? Lebo to odráža jednoduchú vec. Schopnosť strany/koalície zmobilizovať voliča vo svoj prospech, a ochotu voliča dať hlas kandidátovi danej strany/koalície (a teda danú stranu/koalíciu z princípu neodmieta). Graf nižšie zobrazuje výsledky (v tisícoch hlasov).

Môj verdikt je teda jasný – remíza. Vládna koalícia (či už spolu, alebo jednotlivé strany samostatne) dokázali prilákať o približne o 1400 ľudí viac, ako strany, ktoré sú v NR SR v opozícii (opäť, či už samostatne alebo v rôznych volebných koalíciách). Samozrejme, môj prepočet nemusí byť dokonalý, aj kvôli tomu, že hlasy pre kandidátov podporovaných koalíciou strán, kde jedna (alebo viac) bola vládna/opozičná, a druhá (alebo viaceré) mimoparlamentné, som vylúčil z analýzy úplne. Pre kompletnosť ešte dodám, že kandidáti strán ĽSNS a ĽSPS dostali spolu 10 407 hlasov, na grafe ich neuvádzam.

A pre úplnosť č. 2 – strany Progresívne Slovensko a Spolu-OD pre účely tohto príbehu rátam medzi parlamentnú opozíciu. Viem, že aj keď majú zastúpenie v NR SR, neprešli parlamentnými voľbami, určujúca je pre mňa v tomto prípade ich deklarovaná snaha vymeniť Smer-SD vo vláde.

Moje postrehy teda sú:

i) Ani koalícia, ani opozícia sa podľa tohto nemôže jasne považovať za víťaza komunálnych volieb
ii) Tento výsledok odráža fakt, že krajina je značne rozdelená, a to rozdelenie je značne tesné
iii) Nielen nezávislí kandidáti, ale aj malé politické strany (resp. ich kandidáti) dostali nezanedbateľné množstvo hlasov, takmer 141-tisíc.



Zbohom deleniu na pravicu a ľavicu?

Category : Politika

Vplyvný britský magazín The Economist zverejnil pred niekoľkými dňami článok, v ktorom tvrdí, že starému dobrému deleniu politických strán na ľavicu a pravicu by sme mali zamávať na rozlúčku. Minimálne v Spojených štátoch Amerických sa zdá, že nové delenie bude na tých otvorených a uzavretých.

Myšlienka to nie je nová, a niekoľko krát som ju aj sám verejne vyslovil (napr. tu). A hoci táto téma nebola primárnym záujmom nášho výskumu pred marcovými voľbami do NR SR, mnoho údajov a vyjadrení respondentov v rámci fokusových skupín nás viedlo aj k problému delenia na ľavicu a pravicu. Len pre zaujímavosť, takto sa zaradili Slováci na ľavo-pravej škále pred voľbami (graf je z knihy “Voľby 2016: Spoločenské problémy a politické (ne)riešenia”, ktorá ide do tlače):

graf1_kap7

Ukazuje sa však, že na Slovensku, ale aj v iných krajinách, je ľavo-pravé delenie do veľkej miery iba nálepka. V knihe prezentujeme naše argumenty, prečo si myslíme, že kategórie pravice a ľavice neslúžia v slovenskom prostredí ako kompas, ktorý by ukázal ľuďom, aké riešenia požadovať v istých socio-ekonomických problémoch. Inými slovami, ukazuje sa, že ak je respondent postavený pred otázku, aký je jeho postoj k vybraným socio-ekonomickým témam, jeho odpoveď nie je motivovaná ideologickou preferenciou. Skôr sa zdá, že pojmy pravica a ľavica sú častejšie používané politickými stranami, a voliči sa s nimi jednoducho identifikovali podľa toho, ako sa označuje strana, ktorú volia.

Ďalší graf ukazuje, kam sa na ľavo-pravej osi zaradili voliči jednotlivých strán. Zaujímavé pritom je, že po Smere-SD má najväčší podiel ľavicových voličov SNS a ĽSNS.

graf2_kap7

Z tohto hľadiska zaujímavé údaje priniesol doteraz posledný zverejnený Eurobarometer z novembra 2015 (mám na mysli najnovšie zverejnené individuálne údaje). Okrem zaradenia san a ľavo-pravej osi, čo je bežnou súčasťou tohto celoeurópskeho prieskumu, sa pýtal ľudí aj na to, ako vnímajú take veci ako globalizácia, liberalizácia, reformy, odborové zväzy, či solidaritu.

Čakali by sme (aspoň niektorí), že čím sa človek cíti byť viac pravočiarom, tým negatívnejšie by mal vnímať aspoň odbory, a pozitívnejšie liberalizáciu alebo voľný obchod. Na Slovensku, ale ani v ďalších post-komunistických krajinách sa však žiadny súvis medzi týmito postojmi neukazuje. Inými slovami, nedá sa povedať, že Slováci, ktorí si o sebe myslia, že sú ľavicoví, by napríklad pozitívnejšie vnímali solidaritu, alebo negatívnejšie globalizáciu, než tí, ktorí sa označujú za pravičiarov. Ani v západných krajinách EÚ nie je tento vzťah učebnicový, avšak pri niektorých inštitúciách vo viacerých krajinách existuje.

Údaje, o ktorých píšem, boli zverejnené až po napísaní našej knihy. V nej predovšetkým vychádzame z prieskumov verejnej mienky, ktoré robila agentúra FOCUS pre denník SME, a 14 fokusových skupín, ktoré sme viedli s tímom v rámci Centra pre tertitoriálne a medzinárodné štúdiá pri katedre politológie. V nej vysvetľujeme, prečo tvrdíme, že seba-identifikácia ľudí na ľavo-pravej osi nevychádza zväčša zo zakorenených hodnôt, ktoré by následne ovplyvňovali postoje k aktuálnym otázkam spoločenského vývoja. Sú často iba nálepkami, ktoré používajú politické strany na vymedzenie sa voči sebe, a ktoré si voliči osvojili ako synonymické označenie toho, s ktorým blokom strán sympatizujú, resp. dané strany volia.


Prestaňme si klamať o imigrantoch

Category : Uncategorized

Slovenská vláda premrhala ďalšiu príležitosť byť európska. A to nielen v hodnotách, ktoré sú základom civilizácie, ku ktorej sa hlásime, ale aj v obhajobe dlhodobých ekonomických záujmov tejto krajiny. Prísť na summit o prerozdelení azylantov a dať na stôl ponuku so stovkou žiadateľov je znakom absolútneho nepochopenia obdobia, v ktorom žijeme a v ktorom má premiér Fico a jeho vláda za túto krajinu zodpovednosť.

Odhliadnime pritom na chvíľu od hodnôt. Predseda Smeru a zvyšok jeho spolustraníkov už roky dokazujú, že nie sú modernou ľavicovou stranou. Zelená politika ich nezaujíma a pri témach súvisiacich s menšinovými právami vyzerajú priam otrávene.

Sčasti by sa to aj dalo pochopiť, napokon ani Slovensko nie je vyspelou, postmateriálnou spoločnosťou západného typu. Ľudské práva, solidarita so slabými a odkázanými na pomoc nie je sexi téma pre priemerného slovenského voliča, ktorého primárne záujmy sú stále ekonomického charakteru.

Ekonomické argumenty

Ale sú tu práve aj ekonomické argumenty, ktoré sú v prospech prijímania imigrantov. Prvým faktom je, že populácia Európy sa zmenšuje, zatiaľ čo tá africká a ázijská rastie. Podľa Európskej environmentálnej agentúry tvorili Európania v roku 2010 približne 11 percent obyvateľov planéty.

Do roku 2050 ich bude zhruba 8 percent, a do roku 2100 iba 6 percent všetkých ľudí na zemi. Podiel Európanov teda klesne približne na polovicu. Spolužitiu s ľuďmi z iných kultúr a etnickej príslušnosti sa teda Európa asi nevyhne. Aj preto si netreba nahovárať, že utečenci či imigranti všeobecnejšie sa nás netýkajú.

Ani predstava, že Slovensko by sa pred imigráciou úplne uzavrelo, nie je ružová (nevraviac o tom, že je to prakticky takmer nemožné). Popredný slovenský demograf Branislav Šprocha v rámci prezentácie Prognostického centra pre spoločenskú integráciu (ProCeSI) prezentoval novú prognózu, v ktorej ukázal, ako by sa vyvíjala práceschopná populácia, ak by sa Slovensko úplne uzavrelo.

Do roku 2035 sa naša krajina zmení tak, že vo vekovej kategórii od 20 do 64 rokov budeme mať o vyše 450–tisíc práceschopných ľudí menej.

Samozrejme, namietať sa dá, že niekto môže pracovať už od 18 alebo do 67. Iní však študujú aj do 25… Dôležité nie sú detaily, pár drobných. Ako upozornil Šprocha z iniciatívy ProCeSI, prognóza je to veľmi spoľahlivá (berúc do úvahy možnosti demografie), pretože ide o ľudí, ktorí sa už narodili, a teda nie je ovplyvnená vývojom pôrodnosti.

Budú chýbať ľudia

Otázka teda znie, môže si Slovensko dovoliť prísť takmer o pol milióna (!) práceschopného obyvateľstva a tváriť sa pritom, akoby sa nič nedialo? Keď navyše neustále počujeme v správach, ako v rôznych sektoroch hospodárstva, od stavebníctva po zdravotníctvo, chýbajú zruční pracovníci a ich miesta sú obsadzované ľuďmi nielen z nových členských štátov EÚ, ale aj z Ukrajiny či Ďalekého východu.

Zároveň treba otvorene priznať, že samotné prijímanie utečencov bez ďalšej systematickej práce nepomôže. Slovensko si potrebuje nastaviť systematický spôsob, ako ľudí z cudzích krajín integrovať, dať im šancu, aby sa naučili jazyk. Starších naučiť zručnosti, ktoré im postačia aj na menej náročnú prácu, a ich deti zapojiť do štandardného školského systému.

A prečo by sme to robili? Pre ten istý dôvod, pre ktorý to robia napríklad Rakúšania s tureckou menšinou, ale aj so Slovákmi. Pretože je to ekonomický oveľa výhodnejšie, než sa o tieto problémy nestarať. Pretože, a v tomto sa nenechajme od politikov klamať, problém imigrantov sa nás týka, a jeho neriešením bude iba ďalej rásť.

 


Andrej Kiska hrá po polčase vyrovnanú partiu

Category : Uncategorized

Článok bol písaný pre denník SME a publikovaný 7. apríla 2015

Andrejovi Kiskovi do výročia v prezidentskom paláci chýba ešte pár mesiacov – reálne nastúpil do svojej funkcie 15. júna. No už v tomto období sa ocitá akoby v polčase jedného politického cyklu, čo ponúka príležitosť na zhodnotenie jeho doterajšieho pôsobenia. A na vyslovenie istej vízie, čo sa dá v ďalších dejstvách očakávať.

Pred vyše rokom prezident vstúpil do hry spôsobom, ktorý môžeme na Slovensku označiť aj ako veľkolepý. Bez politických skúseností z lokálnej či straníckej politiky vyhral prezidentské voľby a porazil pritom najvplyvnejšieho a marketingovo najzručnejšieho politika Slovenska Roberta Fica.

A ďalší približne rok má predseda Smeru na to, aby uhral čo najlepší výsledok vo voľbách parlamentných. Aké výkony sme videli doteraz? A čo môžeme čakať v druhom polčase?

Vychovať si súpera

Po desiatich rokoch, ktoré strávil v prezidentskom paláci Ivan Gašparovič, sedí dnes v úrade aktívnejší prezident. Bez ohľadu na to, či je toto hodnotenie dobré, alebo zlé, vychádza do veľkej miery z charakteru volieb.

Pred rokom proti sebe v prezidentskej kampani totiž nestáli vyslúžení politici s podporou rôznych strán, ktorí by dúfali v pokojnú, reprezentatívnu funkciu bez nutnosti konfliktu. Práve naopak.

Robert Fico svojím rozhodnutím z pozície premiéra kandidovať na prezidenta akoby symbolicky presunul časť politickej moci a pozornosti na tento úrad. Jeho argumentácia (opäť bez ohľadu na to, nakoľko platná či pravdivá bola) miestami vyznela tak, že prezident bude možno aj dôležitejší než premiér.

Predseda Smeru vďaka svojej politickej váhe takto zarámcoval súťaž. A do takto definovaného súboja s ním išli na popredných miestach kandidáti, ktorí neboli iba pasívnymi produktmi politických strán. Boli aktívni, sebavedomí a mali (a majú) potenciál strany zakladať a budovať. Preto je zbytočné porovnávať výkony Kisku s jeho predchodcom, ktorému na víťazstvo v roku 2009 stačilo mať podporu najsilnejšej strany a jej predsedu na bilborde.

Vyrovnaná partia

To je zároveň aj dôvod, prečo sa dnes nikto ani v Smere nesmie čudovať, že prezident vystupuje aktívne voči vláde doma, ale aj na úrovni zahraničnej politiky.

Takého prezidenta si totiž vyformovala samotná súťaž o post hlavy štátu.

Spolu s právomocami, ktoré mu dal Ústavný súd, zlyhaniami opozície a spoločenskou objednávkou na protiváhu Smeru sa tak vytvoril priestor, ktorý Andrej Kiska prirodzene vypĺňa. Dôležité však je, že Kiska vykonáva úrad prezidenta spôsobom, ktorý je ešte stále v medziach parlamentnej demokracie. Hoci tá samotná je vo vážnom stave nedôvery a prehnívajúceho štátu.

Prezident si neuzurpuje moc, nevyjadruje sa trikrát denne ku všetkému, čo preletí politickou scénou. Strategicky si vybral niekoľko oblastí, pričom najviac kritiky počuť na zdravotníctvo.

Možno sa sporiť, či je to najdôležitejší problém republiky a či v inom rezorte nemizne viac verejných peňazí. Avšak zdá sa, že zdravotnícky problém je najzrozumiteľnejší pre široké vrstvy ľudí, a zároveň nie je silnou stránkou vlády Smeru. Andrej Kiska teda zatiaľ hrá vyrovnanú partiu, povedal by športový komentátor.

Druhý polčas

Vlaky zadarmo, znovuotváranie druhého piliera a ďalšie skvosty systematickej politiky vládnej strany ukazujú, že rok do volieb sa ťah Smeru na bránu zintenzívni.

A práve v tomto bode by sa nemal Kiska nechať uniesť a svoje aktivity rovnako stupňovať. Častejšie vystúpenia či predvolania ministrov ako v prípade Čisláka totiž nemôžu vynahradiť neschopnosť opozície presadiť sa. A sám prezident môže zbytočne prísť o autoritu a vážnosť.

Inými slovami, svoje politické súboje si musí i naďalej starostlivo vyberať. A aj keď sa to nezdá, pre tých, ktorí chcú byť Ficovi reálnou opozíciou, a nielen sedieť oproti nemu v televíznom štúdiu, urobil už Kiska dosť.

Pred rokom ešte kandidát Kiska ukázal, že je možné osloviť naraz rôznorodé skupiny: prvovoličov, chronických nevoličov, ako aj voličov nespokojných s etablovanými politickými stranami. Viaceré výskumy totiž ukázali, že podpora Andrejovi Kiskovi sa vymykala z tradičného rámca slovenskej volebnej optiky, kde stál chudobný vidiek s konzervatívnymi hodnotami proti bohatším mestám s ľuďmi s liberálnejšími postojmi.

Niekedy sa stačí len pozrieť, čo ľudí naprieč celou krajinou spája, pochopiť ich problémy a neurážať ich preferencie narážkami na nízku inteligenciu.

Bohužiaľ, nejde o hru

Kiska ako prezident tiež stihol odhaliť slabé stránky Smeru, cez ktoré môžu šikovní oponenti zbierať body.

Kiskovi sa často vyčítalo, že pri debate o zdravotníctve priveľa opakoval tie isté frázy. No porazil Fica vlastnou zbraňou, dalo by sa dodať. Ukázalo sa však, že zdravotníctvo určite poskytuje priestor, v ktorom sa dá politicky komunikovať, súťažiť a víťaziť.

Samozrejme, netreba zabúdať na to, že aj Smer môže ešte zmeniť taktiku. Má na to najlepších trénerov a (spin)doktorov, oficiálne najväčší rozpočet, a z pozície vládnej strany aj takzvanú výhodu domáceho prostredia.

Rok pred voľbami tak čaká Slovensko zaujímavý politický zápas. Človeku by sa až žiadalo kúpiť si pukance, pivo a s napätím sledovať, ako sa to celé skončí. Škoda len, že ide o tak veľa, ako je budúcnosť krajiny a kvalita života nás všetkých. Inak by sa tie politické hry sledovali oveľa ľahšie.


Informačnú vojnu prehrávame

Category : Uncategorized

Koncom minulého storočia začalo niekoľko svetovo významných spoločenských vedcov upozorňovať, že svet čelí zmenám porovnateľným s priemyselnou revolúciou. Niektorí ju pracovne nazvali digitálna. Začiatkom 21. storočia sa však populárnejším popisom stalo slovo informačná. Sociológovia hovorili o informačnej spoločnosti, v ktorej je vytváranie, šírenie a užívanie  informácií hlavnou politickou či kultúrnou aktivitou. Ekonómovia píšu o informačnej ekonomike ako o novom type usporiadania vzťahov, ktoré prichádza po tom priemyselnom.

Nie je isté, či aj v medzinárodnej politike sa dá hovoriť o takom výraznom skoku. Európa a Spojené štáty žili totiž takmer polovicu 20. storočia v studenej vojne, ktorá sa s prižmúrením oka dá takisto vnímať ako informačná. To, čo prebieha dnes, je však informačná vojna v plnom prúde a ani s dvomi zavretými očami sa nedá prehliadnuť. Sporiť sa dá len o tom, či ju Rusko vôbec niekedy prestalo viesť. Ľudia, ktorí sa vzťahom Európy a Ruska venujú dlhodobo sa však prikláňajú skôr k negatívnej odpovedi.

Nástroje a dôsledky

Jedným z nástrojov, ktorý rozkvet informačnej vojny umožnil, je slobodný internet. Ako huby po daždi sa premnožili rôzne portály, ktoré sa tvária, že prinášajú iné, alternatívnejšie, pravdivejšie správy. Dôveryhodnosť chcú vyvolať patričným názvom. Avšak informácie v nich sú často neoveriteľné a autor anonymný. A akoby náhodou šírili tieto weby pred referendom o rodine aj rôzne dezinformácie,  polopravdy a propagandu, ktorá mala jednoznačne presvedčiť ľudí o potrebe hlasovať áno. Samozrejme, nedá sa dokázať, že tieto aktivity priamo finančne podporuje Kremeľ. Ale, ako sa hovorí, ak by to tak malo byť, nevyzeralo by to inak. Viere v náhodu uberá tiež fakt, že podobné portály vznikajú nielen na Slovensku, ale aj v iných postkomunistických krajinách (či už Čechách, ale napríklad aj vo veľmi prozápadnom Estónsku).

Pokrivená debata

Jedným z dôsledkov je, že diskutéri od krčiem po akademické sály si nemusia tvoriť názor na základe faktov. Naopak, najprv majú názor, a potom si veľmi jednoducho vyberú najvhodnejšie podporné tvrdenia. Darmo, že mnohé etablované noviny majú v teréne reportérov a NATO zverejňuje satelitné snímky. Veď ten môj obľúbený portál predsa písal inak…

Informačná vojna, v ktorej sa nachádzame, má za dôsledok, že mnoho vecí už nevieme pomenovať pravými menami a oči si zastierame ilúziami. A to práve vo vzťahu k Rusku. Napríklad o charaktere jeho režimu sa často mnohí vyjadrovali, že možno to nie je práve západný typ, ale nejaká východná demokracia. Nuž áno, taká, v ktorej sa politickí oponenti zatvárajú do väzenia a panovník vládne prakticky neobmedzene dlho. Lenže v skutočnosti to demokracia nie je.

Alebo sa pozrime na východnú Ukrajinu. Ozbrojenci bez akejkoľvek legitimity, ktorí použitím zabrali územie iného štátu, rabujú, znásilňujú a vraždia. Prečo takéto skupiny v Sýrii a Iraku dokážeme nazvať teroristami, ale v Donecku sú to separatisti? Lebo tí prví navyše odsekávajú hlavy? Alebo preto, že tých druhých podporuje Putin?

Najvyššie miesta

Smutným sprievodným javom informačnej vojny, ktorú prehrávame, je že zasiahla aj najvyššie miesta, najmä politické elity (s výnimkou prezidenta Kisku). Ich verejné postoje až žalostne často preberajú polopravdy a klamlivé kvázi argumenty hodné konšpiračných webov, spomínaných vyššie. Dnes na Slovensku chýba líder, ktorý by sa nebál jasne pomenovať veci a ktorý by prišiel s víziou pre krajinu. A tiež, ktorý by jasne pomenoval priestor, do ktorého Slovensko patrí a k akým hodnotám sa hlási.

Kým na túto „samozrejmosť“ mnoho ľudí zabúda, odporcov západu počuť hlasnejšie. A platí to už nielen v internetových diskusiách, ale aj vo vyjadreniach našich politických elít. Chýbajú lídri Vyzerá to tak, že do istej miery chýbajú lídri a politici s víziou v celej Európe, s výnimkou Angely Merkelovej. Na Slovensku je situácia o to tragickejšia, že ľavicovo tváriaci sa Smer zastáva proruské  postoje (opustil moderné európske hodnoty alebo ich nikdy nemal?), pričom však nedemokratický režim Putina má bližšie skôr k pravicovému extrémizmu.

Opozícia takisto nemá lídrov, ktorí by dostatočne jasne artikulovali predstavu o smerovaní krajiny. Ona vlastne nemá žiadnych lídrov. A predseda vlády sa vyjadruje, akoby sám nevedel rozlíšiť dezinformácie od pravdy. Alebo, a to by bolo horšie, sú politici tohto typu do svojich postojov tlačení „zvonku“. Voľby sa blížia, a ktovie koľko nahrávok s hlasom im podobným ešte existuje. Alebo je to len ďalšia konšpirácia?

TENTO ČLÁNOK BOL PÍSANÝ PRE DENNÍK SME A PUBLIKOVANÝ 27.2.2015
Čítajte viac: http://komentare.sme.sk/c/7668991/sme-vo-vojne-a-prehravame.html

Referendum ako kamufláž?

Category : Politika

Nikto politicky gramotný nemohol čakať, že referendum bude platné. Tradičná hádanka, ako by hlasovali, (či koho by volili v prípade volieb) nezúčastnení, však nikdy nebola ľahšia.

Výzvy na neúčasť a jasné posolstvo odporcov referenda – ostať doma – si s obyčajnou ľahostajnosťou inteligentný človek nemôže popliesť.

Referendum a kampaň však ukázali, aké je jednoduché iniciovať na Slovensku ľudové hlasovanie a vnútiť spoločnosti a médiám témy, ktoré sa na predné stránky novín za iných okolností nedostanú.

Pripomína to iný, v slovenskej politike udomácnený strategický ťah. Konkrétne zakladanie a finančnú podporu menším politickým stranám, ktoré ukradnú nejaké to percento hlavnému súperovi.

Môžeme špekulovať, komu pomohol a komu uškodil zisk novej SDĽ v roku 2010 či hnutia 99 % v roku 2012 (a pre pamätníkov aj Slobodného fóra v 2006).

Bola by škoda, ak by sa rovnakým spôsobom začalo zneužívať aj referendum.

Ak sa z nástroja na rozhodovanie o závažných otázkach stane v budúcnosti iba nástroj na kamufláž, na prekrytie politicky citlivých a ekonomicky závažnejších problémov. Napríklad konfliktu záujmov ministra Pavlisa či toho vojenského na Ukrajine.

TENTO ČLÁNOK BOL PÍSANÝ PRE DENNÍK SME A PUBLIKOVANÝ 9.2.2015

Calendar

December 2019
M T W T F S S
« Nov    
 1
2345678
9101112131415
16171819202122
23242526272829
3031