Category Archives: HN

Nemci zvolia cestu k voľnejšej únii

Category : HN

Tento článok bol pôvodne písaný pre Hospodárske noviny, vydaný 20.9.2013. Editovaná online verzia prítupná tu (PIANO).

SVETOVO najsledovanejšie voľby roka majú podľa prieskumov jasného víťaza. Ak dianie v Nemecku nesledujete podrobne, pripomeňme, že voľby do Bundestagu má podľa všetkých prieskumov z ostatných týždňov vyhrať strana Angely Merkelovej, CDU/CSU. V priemere o 15 percentuálnych bodov pred druhými sociálnymi demokratmi.

Dôvodom, pre ktorý je nemecké hlasovanie pod drobnohľadom, nie je teda výsledok, ale možné povolebné koalície. A najmä ich dosah na eurozónu a riešenie jej problémov. Totiž, do parlamentu sa nemusia dostať liberáli, tradiční spojenec kresťanských demokratov. Naopak, o prienik sa pokúša nová strana AfD, ktorá je proti sanácii dlhov iných krajín. Vládnuť teda môže ďalej Merkelová buď s liberálmi, alebo vo veľkej koalícii s SPD. Alebo sociálni demokrati prelomia tabu a k vládnutiu prizvú krajnejšiu ľavicu, Die Linke, s ktorou sa doteraz nikto seriózne nebavil (na spôsob českej KSČM).

S eurokrízou aj bez nej

Európske záležitosti, a najmä stále nevyriešená kríza menovej únie, sa však témou predvolebnej kampane nestali. Napriek tomu, že kancelárka Merkelová je právom vnímaná ako líderka únie a hlavná politická sila, bez ktorej súhlasu sa v Bruseli zásadné rozhodnutie nezrodí. Navyše rôzne prieskumy (napr. tento týždeň zverejnený výskum nadácie Open Europe) naznačujú, že väčšina voličov CDU/CSU oceňuje práve spôsob, akým Angela Merkelová viedla krajinu a úniu počas krízy. Po voľbách sa však kríze nevyhne akýkoľvek nemecký kancelár, a postoje hlavných aktérov sa dajú odhadnúť.

Súčasná koalícia kresťanských demokratov a liberálov, ak dostane šancu pokračovať, bude určite pokračovať v reformnom tlaku na krajiny južnej Európy. Tendenciu presúvať reálnu moc od Komisie naspäť k štátom už Merkelová preukázala. Možné je predpovedať dokončenie bankovej únie a definitívny stop eurobondom pod jej vedením.

Obrázok z titulky magazínu The Economist z Augusta 2012

Obrázok z titulky magazínu The Economist z Augusta 2012

Naopak, ak sa stane kancelárom Peer Steinbrück s podporou zelených (a prípadne ľavice), najskôr ukončí tlak na šetrenie a rozpočtovú disciplínu doma aj v únii. Čo možno krátkodobo pomôže aj slovenskému pro-exportnému hospodárstvu. Portugalcov ani Grékov to však na finančné trhy nevráti a Steinbrückovi nekonečné zachraňovanie dlho tolerovať nebudú ani voliči, ani partneri zo severu. Napokon, je tu aj možnosť veľkej koalície dvoch hlavných strán. V tom prípade bude tón, hoci miernený sociálnymi demokratmi, určovať Merkelová.

Budúcnosť dezintegrácie

Trochu obohraná pesnička, ale stále aktuálna znie, že eurozóna má len dve reálne možnosti. Buď sa postupne premení na politickú úniu (s dôrazom na finančné transfery), alebo sa rozpadne. Teda, niežeby po nej museli ostať ruiny ako na Spišskom hrade. Premení sa na voľnejší obchodný spolok založený najmä na medzivládnej spolupráci (to je ten posun od Komisie, europarlamentu). Logika, prečo sú iné možnosti mimo ekonomickú realitu, už bola popísaná aj v týchto novinách viac krát.

Stále viac sa však zdá, že mimo politickú realitu je aj alternatíva hlbšej integrácie. Okrem ústavných prekážok v Nemecku je tu aj väčší problém s vôľou ľudu. Juh Európy si nenechá diktovať zákony a reformy a za svoje utrpenie viní často bohatý sever. Naopak, Nemci opakovane v prieskumoch potvrdzujú, že nie sú ochotní posielať peniaze do Atén, Lisabonu, či nebodaj čoskoro aj Madridu. Skutočná otázka potom neznie tak, aká nemecká vláda by posunula úniu ďalej. Ale ktorý kancelár dokáže EÚ čo najbezpečnejšie a najmenej bolestne pripraviť na cestu naspäť.

Uplynulé roky krízy menia celú úniu a v diaľke vidno iba cestu k voľnejšiemu zväzku, smerom k inej, slabšej forme. Nemecké voľby môžu rozhodnúť o podobe a tempe tohto „uvoľňovania.“ Rozdiel medzi jednotlivými koaličnými alternatívami je potom v tom, že Merkelová tento trend, zdá sa, pochopila, a snaží sa ho aspoň do istej miery riadiť.


Garancia pre mladých: Európa sa nepostará

Category : HN

Tento článok bol pôvodne písaný pre Hospodárske noviny. Editovaná online verzia prítupná tu (PIANO).

PRED ROKOM padali na summite EÚ silné slová. V časoch vrcholiacich dlhopisových prirážok lídri EÚ sľúbili , že do roka oddelia spojené nádoby s (nezdravými) bankami na jednej strane a zadlženými štátmi na strane druhej. Jedným z nástrojov mala byť aj banková únia.

Napriek tomu, že bankovú úniu nemáme (a ani skoro mať nebudeme), lídri vyhlásili ostatné stretnutie za úspech. Okrem dohody na rozpočte pre ďalšie sedemročné obdobie odklepli tiež pár miliárd na boj s nezamestnanosťou mladých. Opäť, do roka – aké symbolické – má fungovať schéma „Garancia pre mladých.“ Začne s  približne šiestimi miliardami eur. Spolu s inými zdrojmi financovania slovenská vláda vyčlení až do 270 miliónov eur na pomoc nezamestnaným do 25 rokov.

Problémoví mladí

Nezamestnanosť mladých je bezpochyby vážny problém pre väčšinu EÚ. Najviac ľudí do 25 rokov bez práce je v Grécku a Španielsku (približne 60%), na Slovensku zhruba 35%. Dôsledky nie sú iba ekonomické, ale aj psychologické a celospoločenské. Garancia pre mladých v podaní únie však liekom nebude, má tak potenciál mejkapu, krycieho krému na vyrážky. Pár tisíc mladých možno skryje pred štatistikou, vyradí z evidencie. Avšak neodstráni príčiny problému, pretože na ne veľmi ani necieli.

Youth manifestation in Bruseles

Youth manifestation in Bruseles

 

Program má prioritne naliať peniaze do školení, tréningových programov, alebo zaplatiť firmám, aby mladých ľudí na istý čas prijali do práce. Mnoho firiem však stáže či úvodné tréningy robí pre nových mladých zamestnancov už dnes. Ak štát zaplatí firme, aby najímala ešte navyše ľudí, ktorých nepotrebuje, takéto opatrenie nebude trvať dlhšie, než zaň vláda bude platiť. Pôjde o vyhodené peniaze, ktoré v konečnom dôsledku nepomôžu firme ani mladému človeku.

Nová schéma sa tiež hemží heslami o lepšom školstve, spolupráci škôl s firmami a efektívnejších aktívnych politikách trhu práce. V princípe dobré, avšak eurobyrokrati opäť neprišli s ničím prevratným. Navyše, je viac než otázne, či to pomôže práve mladým na Slovensku, keďže implementácia bude v rukách národných vlád.

Príčiny a následky

Aby štát (a/alebo EÚ) riešil problém nezamestnanosti mladých efektívne, mal by sa viac sústrediť na príčiny tejto zúfalej situácie. Veď doteraz riadne ani nepresvedčil, či ide viac o problém práve mladých, alebo skôr nezamestnanosti všeobecne.

Tomu druhému ubližuje fakt, že EÚ stráca konkurencieschopnosť a nerastie. Bez rastu nebude tvorba nových pracovných miest. A bez toho si dorastajúca mládež prácu nenájde, aj keby si prešla rovno desiatimi školeniami a tréningami z dielne EÚ.

A pokiaľ ide o absolventom, tým sťažuje situáciu dnešné školstvo. Poskytuje neadekvátne vzdelanie a zručnosti pre trh, ktorý sa rapídne globalizuje. Päť rokov stratených na neperspektívnej vysokej škole nemôže vynahradiť firemná stáž trvajúca pár týždňov či mesiacov. Krajine chýba tiež podporná schéma, ktorá by mladým zjednodušila dochádzanie za prácou. Alebo presťahovanie do iného regiónu či štátu. Jednoducho, zbytočne preškoľovať magisterku cestovného ruchu v Lučenci, ak z nej neurobíte IT-čkára alebo ju neprinútite nájsť si prácu a presťahovať sa do Bratislavy.

Pomôž si sám, mladý

Slovensko má históriu plnú ministrov, ktorí nedokázali skoordinovať to, čo školy do sveta vypúšťajú, s tým, čo si trh a firmy žiadajú. Preto, ale aj pre iné nedostatky, netreba čakať zázraky od novej schémy pre mladých.

Najlepšia rada pre mladých a rodičov znie: pomôžte si sami. Napríklad sledovaním trendov doma i v zahraničí. IBM ohlásilo veľkú investíciu v Košiciach. Podľa Nemeckého združenia inžinierov chýba najväčšej ekonomike EÚ asi 200-tisíc strojárov, inžinierov a IT špecialistov. Zdá sa tak, že technika v kombinácii s nemčinou nemusí byť zlá voľba.


Český prezident na slovenský spôsob: voliť menšie zlo?

Category : HN

Článok bol pôvodne písaný pre Hospodárske noviny, vydaný 10. januára 2013. Online editovaná verzia tu.

Priama voľba prezidenta bola často útechou krčmových porovnávaní Slovenska a Čiech. Ten „náš“ spôsob výberu hlavy štátu, údajne legitímnejší a demokratickejší, si najbližší víkend vyskúšajú aj susedia spoza Moravy. Atmosféra a výber kandidátov ponúka hneď niekoľko paralel so Slovenskom.

Dosluhujúci prezident je často aktívnejší, než sa na reprezentatívnu funkciu sluší. Odmieta vykonávať ústavné povinnosti (Čentéš vs. podpis Lisabonu) a púta pozornosť aj za cenu strápnenia či nevôle až hnevu. Zhluk strán, ktoré si hovoria pravicová koalícia (opäť, koľká podoba so slovenskou pravicou), je rozhádaný a nedokázal sa dohodnúť na spoločnom prezidentskom kandidátovi. Vláda si drží parlamentnú väčšinu údajne len vďaka kupovaniu poslancov (trestné oznámenie V. Lásku) a hrozia predčasné voľby alebo opäť úradnícka vláda. To len na úvod, v akom kontexte sa rozhoduje český volič.

Favoritmi (ne)straníci

Prieskumy naznačujú, že voľba prezidenta v Čechách prebehne dvojkolovo. Miloš Zeman sa síce ku koncu kampane prepracoval na čelo rebríčka, avšak 25% z posledného merania ani zďaleka nestačí na definitívne víťazstvo. V druhom kole s ním pravdepodobne zvedie súboj bývalý premiér úradníckej vlády Jan Fischer, ktorý volebné prieskumy donedávna viedol. Len pre úplnosť, tretia priečka patrí umelcovi Franzovi (11,6%), je však skôr výsledkom recesie, než vážnej podpory voličov (niečo ako Mojsejová v slovenských prieskumoch). Šanca, že by sa do druhého kola dostal knieža Schwarzenberg alebo senátor Dienstbier je malá.

Sústreďme sa na favoritov do druhého kola. Obaja sa považujú za občianskych kandidátov a nie sú nominantmi politickej strany – hoci Zemana podporujú komunisti. Napriek tomu popredné osobnosti českého verejného života tvrdia, že ani jeden nebude vyslovene „dobrý“ prezident. Nikto vraj dostatočne nenapĺňa odkaz Václava Havla, obaja boli členmi komunistickej strany. A navyše za oboma stoja silní sponzori s nejasným pozadím. Takže je vlastne jedno koho si český volič vyberie?

Obmedzenosť výberu

Nie je. A to aj napriek obmedzeným právomociam hlavy štátu. Rozdiel medzi dvomi kandidátmi existuje, ich minulosť v kresle predsedu vlády vypovedá veľa o tom, ako asi budú zvládať svoju úlohu na hrade. Zemanovi sa vyčíta, že umožnil rozkvet a usadenie korupčných praktík v Čechách (vďaka opozičnej zmluve). Za jeho vlády vznikli kauzy ako plánovaná vražda novinárky Slonkovej, podplácanie pri nákupe stíhačiek Gripen alebo tunelovanie firmy Liberta. Podľa českých médií jeho kampaň sponzorujú ľudia blízky ruským podnikateľom a firme Lukoil.

Ako prezident by tak mohol škodiť českej zahraničnej politike a otvárať dvere podnikateľom s nejasným pozadím. Navyše, ako sa vyjadril aj protikandidát za ODS Sobotka, a šepkali si o tom dávnejšie aj niektorí českí politológovia, Zeman môže slúžiť ako výťah k moci pre Klausa. Napríklad pre najbližšom menovaní úradníckej vlády…

Na druhej strane obdobie Jana Fischera bolo krátke, a kritici tvrdia, že toho veľa neukázal. Faktom však zostáva, že ako úradnícky premiér závislý na podpore ODS a ČSSD ani nič ukázať nemohol. Mimo odborných námietok je proti Fischerovi najčastejšie vznášaná aj jedna osobnostná. Fischer je ako úradník údajne veľmi tvarovateľný, slovami Topolánka „uhne“. Stojí za ním údajne aj energetická lobby, avšak v porovnaní so Zemanovými sponzormi to nemusí byť najväčšia hrozba.

Voľba (menšieho) zla?

Pripusťme teda na chvíľu porovnanie, že Zeman je v českej politike symbolom toho, čo u nás predstavuje Vladimír Mečiar. Fischer (aj Dienstbier či Schwarzenberg) však sľubuje vyššiu kvalitu, než akú predviedli doterajší slovenskí priamo volení prezidenti.

Podľa prieskumov asi len zázrak znemožní Zemanovi postúpiť do kola druhého. Nech sa tam ocitne s Fischerom, či hoci aj Dienstbierom alebo Schwarzenbergom, voľba menšieho zla bude jasnejšia než v ktoromkoľvek slovenskom „druhom kole“ od roku 1999.


Merkelová brzdí federalizáciu eurozóny

Category : HN

Článok bol pôvodne písaný pre Hospodárske noviny, vydaný 17.decembra 2012. Online editovaná verzia tu.

Stretnutie lídrov EÚ, ktorému predchádzalo dlhé rokovanie ministrov financií, malo rozhodnúť o budúcnosti únie. Sláva, s akou financmajstri oznámili dohodu na vytvorení bankovej únie však zatienila skutočný program summitu – postupnú federalizáciu EÚ. Plán, na ktorom mal od júna pracovať tzv prezident EÚ van Rompuy a ktorý mal byť hlavnou témou víkendu.

Banková únia totiž vznikla ako súčasť balíka viacerých krokov a opatrení, ktorými chceli riešiť členské štáty krízu v eurozóne. Pred letom, keď úroky štátnych dlhopisov najmä Španielska lámali výškove rekordy, prišiel Herman van Rompuy s plánom, v ktorom banková únia iba otvárala cestu k federálnej EÚ. Nasledovať mala fiškálna únia (napr. spoločný rozpočet a dlhopisy), po nej ekonomická únia s koordináciou štruktúrnych reforiem. A napokon politická únia.

Merkelovej brzda

Prvé návrhy záverov, ktoré kolovali zahraničnými médiami dlho pred summitom, skutočne odrážali ambície van Rompuya. Nemecko však mnohé smelé predstavy (napríklad tú o spoločných dlhopisoch) brzdí. Podľa ministra financií Wolfganga Schäubleho by EÚ nemala vyvolávať očakávania, ktoré nedokáže naplniť. A tak sa debata o hlbšej politickej integrácii, a teda budúcnosti eurozóny odsúva na rok 2014, po voľbách do Európskeho parlamentu.

Prekvapivé to veľmi nie je. Stačí sa pozrieť na samotnú bankovú úniu, ktorá mala pôvodne začať už v roku 2013. Dodnes je však na stole iba dohoda o spoločnom dozore. Chýbajú detaily pre mechanizmus, ktorým sa budú zachraňovať problémové banky, a tiež dohoda o spoločnej garancii vkladov. Navyše, ani s tým dozorom to nie je také jednoduché. Nepoznáme mnohé detaily a časti legislatívy, ktoré ak sa nedotiahnu do 3 mesiacov, tak bude ohrozený aj štart bankovej únie v marci 2014.

Prečo sa tak deje a čo to znamená pre EÚ? V prvom rade je to znamením, že v meraní síl má stále prevahu nemecká kancelárka Merkelová nad francúzskym prezidentom Hollandom. Práve Nemecko presadzuje, aby kolektivizácii dlhov a záväzkov predchádzala zodpovednosť a reformy. Zároveň tie majú byť kontrolované a vymáhané Komisiou, prípadne iným orgánom EÚ. Tejto logike zodpovedá aj Berlínom presadená myšlienka o dobrovoľných reformných zmluvách vlád s Komisiou. Finančná pomoc pre jednotlivé štáty v nich má byť viazaná na prijímanie reforiem, ktoré odporučí Komisia. Má to byť teda spôsob, ako motivovať vlády členských krajín, aby prijímali reformy nepríjemné pre vlastných voličov.

Plazíme sa ďalej

Európski lídri neschválili tzv. cestovnú mapu k politickej únii, hoci dnes málokto pochybuje, že to je jediné dlhodobé riešenie. Brzdí ho severná vetva na čele s Nemeckom a Holandskom. Pretože práve to sú krajiny, ktoré by za ďalšiu integráciu museli najviac platiť. Banková únia tak nemusí byť skutočnosťou ešte pár rokov, diskusia o fiškálnej a ekonomickej únii bude čakať do volieb nemeckých, euro-parlamentných, a možno ďalej. Bez jasného dôvodu. Nemecká vláda skeptickejšia asi nebude, môže byť len rovnaká, alebo s účasťou socialistov ešte viac naklonená eurofederácii. A skepticizmus Europarlamentu je vylúčený takpovediac z definície.

Skutočný dôvod, pre ktorý sa eurozóna nepohla veľmi z miesta (a teda smerom von z krízy), sú pretrvávajúce nezhody medzi Nemeckom a Francúzskom. Totiž hlbšia integrácia smerom k politickej únii niečo stojí. A najskôr by to neplatila južná vetva eurozóny. Vďaka odpisu časti dlhu Grécka a Draghimu na čele ECB je tiež nepravdepodobné, že Merkelovú a Hollanda k rýchlejšiemu postupu pritlačí panika na trhoch. Eurozóna sa teda bude ďalej pomaličky potácať krízou aj budúci rok. Urobí len malé krôčiky, ktoré Berlín povolí.

V poriadku, možno je to aj správne, možno na politickú úniu nie je kontinent naozaj zrelý. Nie je však celkom jasné údajné vyjadrenie premiéra Fica, pre ktorého je tempo prijímania rozhodnutí v EÚ príliš vysoké. Kam sa podel jeden z najväčších euro-optimistov únie?


Bez politickej integrácie je banková únia len odvar

Category : HN

Článok bol pôvodne písaný pre Hospodárske noviny, vydaný 24.októbra 2012. Online editovaná verzia tu.

Letný spánok, ktorý pravidelne chytá Európsku úniu, akoby uplynul[ sezónu omámil aj finančné trhy. Investori sa nechali uspať dohodami po ostatnom summite EÚ v júni. Keďže dohody boli iba orientačné a dotiahnutie detailov odložili lídri na jeseň, mnohí správne predpokladali, že tá bude horúca.

Stretnutie hláv štátov k bankovej únii po štvrťroku tak potvrdilo, že v dvadsať sedmičke sa zhoda hľadá ťažko a otázok pribúda. Ak by sa aj bankovú úniu, spoločný dozor či záchranný fond podarilo naštartovať „už“ v druhej polovici budúceho roku, koniec dlhovej krízy je v nedohľadne.

Ďalšie kupovanie času

Hoci sa riešenie cez bankovú úniu zdá technické a odborné, v konečnom dôsledku ide v Bruseli stále o politickú hru. Banková únia je síce dobrým krokom k tomu, čo teoretici nazývajú optimálna menová únia… Až na to, že eurozóna potrebuje momentálne na prežitie inú medicínu. Peniaze.

Základná logika sa totiž od začiatku krízy nezmenila. Veľká časť eurozóny stále míňa viac ako dokáže vyprodukovať, a stále menej si na to dokáže požičať. Ako celok môže eurozóna prežiť iba ak sa naplní jeden z dvoch scenárov (a teraz bez ohľadu na morálnu stránku veci). Buď sa zavedú trvalé finančné transfery smerom k najviac zadĺženým krajinám, alebo tie spustia hlboké, najmä štrukturálne reformy tak, aby transfery neboli potrebné.

Avšak obe z alternatív majú príliš obrovský odpor domácich voličov (transfery na severe, reformy na juhu). Banková únia, no najmä záchranný fond so zámerom rekapitalizovať problémové banky je tzv. riešením s najmenším spoločným menovateľom. Nemci a Fíni sa môžu tváriť, že o priame transfery nejde. A Španielom či Talianom to nenafúkne domáce deficity. A teda nezvýši dlhy a s nimi aj tlak trhov na reformy.

Komu to pripomína len ďalšie kupovanie času, nie je ďaleko od pravdy. Banková únia a spoločný dohľad je naozaj dobrým nástrojom pre budúcnosť eurozóny, avšak za predpokladu, že prežije súčasnú krízu.

Zmena prístupu

Na prvý pohľad sa tak zdá, že za štyri mesiace od ostatného summitu sa nič nezmenilo. V skratke, stále je to juh proti severu, euro-kraijny verzus zvyšok a k tomu Briti tváriaci sa, že nemajú spoločné nič s nikým.

Napriek tomu bol minulotýždňový summit v niečom prelomový. V minulosti stretnutiam predchádzala zúrivosť trhov, pred ostatným summitom vládol pokoj. Po minulých stretnutiach lídri víťazoslávne oznamovali veľké dohody, teraz však tváre politikov nežiarili ani umelým úsmevom. Merkelová sa dokonca len pár dní po summite vyhrážala zrušením toho ďalšieho v decembri.

Kľúč na odšifrovanie správ zo summitu pritom nie je v bankovej únii, ale ďalších diskutovaných návrhoch. Návrhy ako superkomisár, ktorý by mohol vetovať národné rozpočty, aj nový „rozpočet eurozóny“ naznačujú, že politici začali brať vážne to, čo bolo aj na tomto mieste napísané už viackrát. Kríza eurozóny sa dostala tak ďaleko, že bez hlbšej politickej integrácie sa z toho menová únia nedostane. Reformy na juhu, ako aj finančné transfery zo severu (ideálne v kombinácii) sú totiž bez väčšej politickej previazanosti v praxi nemožné.

Slovenský kabát, bruselská košeľa

Aj francúzsky prezident Hollande a nemecká kancelárka Merkelová pochopili, že inak to nepôjde. Akurát pri tom musia tlačiť dopredu aj národné záujmy. V rámci vynucovania zodpovednosti severné krídlo údajne presadilo poverenie pre van Rompuya, aby prišiel s návrhom, ako urobiť dohody o škrtoch a reformách viac záväzné. A Merkelová naťahuje spustenie bankovej únie. Na druhej strane Hollande chce najprv kolektivizáciu dlhov a až potom politickú úniu. „Až po roku 2014, po voľbách do EP,“ nechal sa počuť.

Mimochodom, zaujímavý je v tejto situácii postoj slovenskej vlády. Doma premiér tvrdí, že je „na nervy“ z toho, že musí presunúť kompetencie v oblasti regulácie bánk na EÚ. Pravici by pritom mohol byť vďačný, že dnes štát nemá na krku skrachované banky. Napriek „nervom“ doma potom v  Bruseli Fico hlasuje za, a s dohodami vyjadruje spokojnosť. No dobre tak. Po štyroch rokoch Ficovej vlády sa Slovenskému rozpočtu fungujúce záchranné mechanizmy únie môžu ešte náramne hodiť.


Extrémisti získavajú vplyv v eurozóne

Category : HN

Článok bol pôvodne písaný pre Hospodárske noviny, vydaný 17.mája 2012. Online editovaná verzia tu.

KRÍZA TRADIČNÝCH politických strán. Aj tak by sa dali zjednodušene hodnotiť voľby v niektorých štátoch EÚ. Mierni extrémisti Le Penová vo Francúzsku a Tzipras v Grécku dostali takmer 20 percentnú podporu voličov. Bude skôr prekvapením, ak „hviezdne“ trio čoskoro nedoplní holandský nacionalista Geert Wilders. Recept na úspech extrémistických strán v Európe sa zdá byť jednoduchý. Stačí väčší počet občanov nespokojných s vládou a „krízovým“ vývojom. A takých štátov je v dnešnej únii väčšina.

Rôzne strany, rovnaký princíp

Fakt, že sa voliči vyspelých demokratických krajín vo vyššej miere uchyľujú k neštandardným až extrémistickým politikom, si všimli média v celom svete. Prečo sa tak deje, a aké dôsledky to bude mať pre krízou zmietanú úniu? Niektoré trendy a súvislosti sú dnes zrejmé aj bez pomoci veštice.

Extrémistické strany v Európe nie sú rovnaké. Nálepka pravice či ľavice sama o sebe veľa negarantuje a rétorika lídrov sa líši naprieč krajinami. Le Penová či Wilders sú stále proti niečomu, no čo i len hmlisté návrhy riešení v programoch ich strán chýbajú. Naopak, ľavicoví hrdinovia z Paríža či Atén majú nápadov plné bilbordy. Akurát ich niet z čoho zaplatiť, pričom ich mentalita k dnešnej kríze prispela. Krajná ľavica sa nezhoduje ani v otázke integrácie. Mélenchon by najradšej vyviedol Francúzov z NATO, zatiaľ čo Tsipras chce udržať Grékov v Eurozóne.

Ak nie obsah, všetky tieto extrémistické strany majú však spoločný obal. Formu, či skôr formulku, ktorou premieňajú nespokojnosť ľudí na voličské hlasy. Kritizujú hlavný politický prúd vo všetkom a sľubujú opak. S časom doručenia ihneď.

Ako na to? Tradičné strany robili doteraz väčšinu politík pod pláštikom integrácie. Integrácie eurozóny, utečencov a etnických  menšín, ale aj finančných a pracovných trhov. Extrémisti, či skôr extrémni populisti ani nemôžu inak, ako kritizovať EÚ, byť proti imigrantom, proti reformám, a sľubovať  napríklad dôchodky na úrovni poslednej mzdy (Tzipras). Nejako sa odlíšiť musia.

Poradiť si s úspechom

Z pohľadu voliča je posilňovanie strán mimo hlavného prúdu prirodzené. Svet ekonomiky a financií je príliš zložitý na to, aby sa ním bežne zaoberal. Keď kríza prepukla naplno pred štyrmi rokmi, nebolo ťažké presvedčiť masy, aby verili MMF, EÚ a ich receptu škrtov. Lenže obyčajný Grék vidí, že situácia je dnes horšia, a pokračovanie súčasnej politiky vedie iba k desaťročiu utrpenia, v lepšom prípade stagnácie. Je potom jednoduché obviniť z toho „kapitalizmus.“ Čudujte sa, že bez orientácie vo svetovej ekonomike a politike dá napokon taký Grék hlas strane, ktorá mu sľubuje zmenu. Napriek, alebo práve vďaka zásahom voči tomu kapitalizmu.

Menším problémom je, že aj tradičné strany musia trochu pritvrdiť rétoriku. Hrozbou však nie je vysoký zisk extrémistov vo voľbách či účasť vo vláde. Skutočne desivá môže byť reakcia voličov „po.“ Ilustrácia: povedzme, že Syriza vyhrá opakované voľby v Grécku. Realita vládnutia by priviedla k rozumu, alebo aspoň k tvrdému dnu prázdnej gréckej kasy aj Tziprasa a jeho parťákov. Alebo privedie Tzipras Grécko do tvrdého krachu. Bez pomoci únie by totiž Atény už budúci mesiac nemali ani na vyplácanie tých krátených dôchodkov. Nehovoriac o ich zvyšovaní, či vytvorení stotisíc nových miest v štátnej správe. Alebo veria, že celý bruselský ansámbl na čele s Barrosom len blufuje, a miliardy eur bude posielať do Atén aj bez plnenia záväzkov? No… ťažko. Navyše, stále je tu brzda menom Angela. Výsledok v oboch prípadoch je, že Tzipras nedokáže svoju krajinu reálne viesť bez toho, aby svojich voličov nesklamal.

Nový spasiteľ

Práve v tom je nebezpečná popularita krajnej ľavice a pravice v Európe. Sklamané masy občanov, ktorí oprávnene prestali veriť skompromitovanému hlavnému prúdu strán, veria v zázraky, ilúziu. Uchýlili sa teda k extrémnym politikom, ktorí ilúziu ponúkajú.

Tí ich však zákonite sklamú. Existuje totiž tisíc dôvodov, prečo sa za jedno volebné obdobie nedá napríklad Grécku vrátiť stratená životná úroveň, už vôbec nie vyhnať moslimov z Francúzska. Otázka pre spomínanú Teodoru potom je, ako sa začne správať ulica, ktorá sa opäť sklamala, no neprestala veriť na zázraky. A čo jej nasľubuje nový spasiteľ, keďže k tradičným politickým stranám sa len ťažko vrátia. A dopyt po spasiteľovi bude chcieť vždy niekto využiť.


Fico si s Bruselom udrží obchodné vzťahy

Category : HN

Článok bol pôvodne písaný pre Hospodárske noviny, publikovaný 23. marca 20120. Online editovaná verzia tu (PIANO).

V štandardnej demokracii je bežne súperom a kontrolórom vlády politická opozícia. Slovenská skutočnosť je však iná, prevrátená doslova naruby. Jednofarebná vláda Smeru sa pri svojich krokoch nemusí obávať domácej kritiky v Národnej rade. Dôležitejšie bude, čo si pomyslí Brusel.

Predpovedať však vzťah vlády Fico 2 s Bruselom iba na základe súsenosti Fico 1 je chybou. Ak je možnosť, že nový premiér sa zmenil a poučil, tak o únii to platí určite. Krízové časy naučili EÚ priškrtiť vlastnému členovi eurofondy a lídri Eurozóny zistili, aké to je vymeniť zvoleného premiéra za úradnícku vládu, ak robí problémy (Berlusconi či Papandreu radi potvrdia).

Hoci, Slovensko predsa len nie je Taliansko. S výnimkou eurovalu, ktorej opakovanie štyri roky nehrozí, nikdy nevytŕčalo z priemeru. Na rozdiel od Litvy nehrozí blokovaním všetkého, čo má v názve „Rusko,“ a na rozdiel od Nemecka nemusí Ústavný súd v Košiciach rozhodovať o každej dohode, zmene či dodatku.

Poslušnosť a peniaze

A tak to zjavne ostane, aspoň na politickej úrovni, i naďalej. Ministri prvej Ficovej vlády nemali ambície hrať aktívnu úlohu v Európskej politike (nerátajme zvýšenú aktivitu po stanovení konverzného kurzu) a niet dôvod očakávať teraz opak. Brusel tak v Robertovi Ficovi nájde spoľahlivého partnera, ktorý vonku podpíše a doma ratifikuje všetko, čo Rada alebo Komisia predloží.

Avšak predstava, že Fico bude nadbiehať EÚ z dôvodu, že začal veriť jej hodnotám a konvertoval na demokratickú vieru je mylná. Motívy sú praktickejšie. Smer si uvedomuje, že fondy EÚ môžu pomôcť nielej Slovensku v boji proti kríze, ale aj strane plniť sľuby o istotách. Dôležitosť eurofondov budúci premiér Hospodárskym novinám už potvrdil, keď v rozhovore naznačil, že pre ich plynulé čerpanie by mohol vytvoriť aj ministra bez kresla.

Signály, ktoré predseda Smeru vysielal krátko po voľbách naznačujú, že sa od roku 2006 nepochybne naučil pozerať sa za roh, ba až za hranice. Vie, že bezproblémový tok peňazí z Bruselu je možný, len ak sa bude správať vzornejšie ako južnejšia vetva Európy. V tomto duchu treba čítať aj jeho vyjadrenia o snahe dodržiavať fiškálne pravidlá EÚ či tie o strachu z finančných trhov.

Obchodní partneri

Pozor, ochota prevziať rozpočtové či dlhové záväzky po Radičovej vláde však ešte nič nehovorí o tom, čo sa bude diať v zdravotníctve či školstve. Neznamená to, že zrazu bude každé obstarávanie krištáľovo čisté. A už vôbec nič neprezrádza o postojoch a krokoch novej vlády v oblasti justície, menšín či občianskej spoločnosti.

Európska komisia totiž nie je žiadny strážny anjel európskych hodnôt, ktorý poletuje nad strednou Európou Spomienka na Maďarsko pekne ilustruje, že aj v EÚ sú peniaze neraz silnejší motív. Napríklad keď Orbán presadil cenzúru cez nový tlačový zákon, Brusel bol ticho. Až zmena statusu centrálnej banky a čarovanie s rozpočtovým deficitom pomocou znárodnených dôchodkových úspor rozhýbali úniu k činom. Výsledok je však bezprecedentný – zmrazenie takmer 500 miliónov eur v kohéznom fonde.

Maďarská lekcia

Z chýb sa však neučí len Smer, ale aj Brusel. Po tom, čo nechali zájsť Orbána takto ďaleko je nepravdepodobné, že budú mať rovnako veľa trpezlivosti aj s ďalším „samovládcom“ z východnej Európy. Dá sa teda predpokladať, že Fico a Komisia budú udržiavať obchodné vzťahy, s tichou, nevyslovenou dohodou. Poslušnosť členského štátu v záležitostiach eurozóny za nižšiu aktivitu únie v domácich záležitostiach.

A keby to vláda Smeru predsa len prešvihla, Ficovi sa budú ťažko znášať možné obvinenia Európskej únie, že priviedol krajinu práve na maďarskú cestu.


Smútok za deťmi ovládol Heverlee

Category : HN

Článok bol písaný pre Hospodárske noviny. Vydaný 16. marca 2012  Editovaná online verzia tu.

Kvetiny, sviečky a detské kresby. Smútok pred bránou Základnej školy svätého Lamberta v belgickom mestečku Heverlee cítiť na každom kroku . Práve sem chodila časť žiakov z autobusu, v ktorom v utorok večer zahynulo pri nehode vo švajčiarskom tuneli 28 ľudí. Vracali sa z lyžiarskeho výcviku v Alpách.

Úzka ulička na kopci sa premenila na pietne miesto. Chodia sem najmä obyvatelia Heverlee zapáliť sviečku za 22 šiestakov, ktorí v autobuse zahynuli. „Priamych príbuzných som medzi obeťami nemala. Stále je to však pre mňa obrovský šok, rovnako ako pre ostatných ľudí z mesta,“ opisuje svoje pocity mladá žena, ktorá si číta odkazy od priateľov a príbuzných obetí.

Kvety pre deti
Heverlee je malé mestečko južne od Leuvenu. Preto je pravdepodobné, že každý miestny obyvateľ pozná niekoho, kto chodil na tunajšiu základnú školu alebo tam má deti. „Všetky tie deti boli naše. Je to hrozné. Čo iné sa dá povedať?“ napriek neskrývanej neochote voči novinárom povedalac staršia pani a mlčky odišla. Výnimkou nie sú ani pohŕdavé pohľady ľudí či kritika na adresutelevíznych štábov, ktorých sa v okolí školy pohybujú desiatky.

Celé dni v stredu aj vo štvrtok chodili ľudia klásť kytice kvetov k múrom školy. V uličkách postávajú a nechápavo krútia hlavami. O tom, čo mohlo byť príčinou nehody, sa zatiaľ dá len domnievať. Nadnes je v Belgicku vyhlásený štátny smútok za obete havárie.

Rozlúčka so spolužiakmi
Múr a bránu školy zdobia detské kresby, po zotmení osvetlené desiatkami sviečok. Väčšina z nich je nakreslená na rozlúčku so spolužiakmi a učiteľmi. Dominujú nápisy „Papa,“ či „Budem ťa mať naďalej v srdci“. Mnohé z kresieb sú plné sŕdc, ruží, alebo zobrazujú rodinu so všetkými členmi. Aj po letmom zhliadnutí kresieb je jasné, že učitelia Školy sv. Lamberta s deťmi pracujú a vysvetľujú im, čo sa vlastne stalo.

Život na základnej škole však včera pokračoval ďalej. O pol jedenástej je zjavne čas na veľkú prestávku. Húfy žiakov vo veku osem až dvanásť rokov vybehli na školský dvor. Pohľad na nich prezrádza, že sa so smútkom vyrovnávajú lepšie ako dospelí.

Väčšina zo žiakov je zaujatá futbalom, iba pár chlapcov pozerá cez bránu na množstvo novinárov a kamier na ulici. Prístup ku škole stráži dvojica policajtov. V pravidelných intervaloch k nim chodí starší pán zo školy. Vyzerá na riaditeľa, avšak rozprávať sa s novinármi odmieta. Policajti sú zhovievaví a o pochopenie žiadajú aj reportérov v niekoľkých svetových jazykoch. Nedovolia novinárom kontakt s deťmi, zakázané je aj mieriť fotoaparát smerom na ihrisko. Práce však veľa nemajú, televízne štáby z celej Európy mužov v uniforme rešpektujú.

Tiché mesto
V samotnom meste nie je nikomu do reči, odolnejším sa darí potláčať slzy. „Ľudia sú smutní, myslím si, že ešte mnohí nechápu túto tragédiu,“ prehovorila mladšia slečna. Po prvej vete už bola obklopená reportérmi a kamerami.

V neďalekom Leuvene pripomínajú tragédiu iba vlajky, ktoré sú zviazané na spodku žrde. A sem-tam strhaná žena, ktorá vystupuje z autobusu prichádzajúceho z Heverlee.

Fotografie z Heverlee



Kto nevolí, dáva hlas Ficovi. Alebo pravici?

Category : HN

Odhalenie Gorily spôsobilo, že mnoho ľudí sa v krčmách aj na sociálnych sieťach zaprisahalo ostať doma a nevoliť. Svedomie im však nahlodáva výčitka, že kto nevolí, akoby dával hlas Ficovi. Tento mýtus nesprevádza volebnú kampaň na Slovensku prvý krát. A najmä vôbec neplatí.

V prvom rade, nevoliť znamená nevoliť. Nič viac a nič menej. Ak sa rozhodnem ostať 10. marca doma, tak tým hlas Ficovi nepribudne. Ani nikomu inému. Z definície „nevolenia“ je to proste tak. Šíritelia tohto mýtu (naposledy tento) asi myslie niečo iné – ak ostanete doma, Smer získa v parlamente viac kresiel. No, okrem toho, že je viac kresiel a viac hlasov nie je to isté, ani druhá téza nie je pravdivá.

Vychádza totiž z príliš silného predpokladu, že keby sa volič k urne predsa len unúval, nedal by hlas Ficovi, ale strane, ktorá napokon prekročí 5 % hranicu (lebo hlasy pre malé strany sa prerozdeľujú na kreslá spôsobom, ktorý nenecháva výber na voličovi). Odkiaľ sa však berie istota, že hlasy nevoliča by nešli Smeru? Nemohlo by 40 percent tých, ktorí chcú ostať doma, hlasovať za Fica? Odkiaľ majú priaznivci pravice istotu, že nevoliči by dali hlas práve ich stranám? Existuje predsa rad dôvodov, pre ktoré ľudia k urnám nechodia. Ako môže byť niekto presvedčený, že sú všetky v prospech Smeru?

Blogeri, novinári či politici, ktorí udržujú mýtus nažive doteraz nepresvedčili, prečo by sme mali veriť ich predpokladom. Voliči Smeru majú byť údajne najviac disciplinovaný… Iste. Kto to tvrdí? A na základe čoho? Tvrdé dáta totiž naznačujú (hoci sa nedá povedať, že dokazujú) opak. Po ostatných voľbách sa konal prieskum verejnej mienky, z ktorého údaje sú prístupné novinárom, politikom, aj celej verejnosti na stránkach SAV. Vyberám z neho tri argumenty na vyvrátenie mýtu, že kto nevolí, pomáha Smeru.

1) Prieskum sa pýta ľudí, ktorí sa v roku 2010 nezúčastnili volieb, koho volili v roku 2006. Graf č. 1 ukazuje výsledok. Takmer polovica tých, ktorí v júni 2010 ostali doma, boli (bývalí) voliči Smeru.

2) Nevoličov sa prieskum tiež opýtal, komu by dali hlas, keby predsa len išli voliť. Ako ukazuje graf, na lenivosť opäť najviac trpel Smer.

3) Graf č. 3 sa pýta na rovnakú otázku, tentokrát Sulíkových priaznivcov. Teda ukazuje, komu Sulík zobral koľko voličov. Prekvapenie (?) – necelú tretinu hlasov, ktoré SaS dostala v ostatných voľbách, teda dodali voliči Smeru.

Ako je to teda s tou voličskou disciplínou? Dáta ukazujú, že doma v deň volieb najviac ostávajú priaznivci Smeru, ktorí navyše nemajú problém prebehnúť k novej strane. Paradoxne, z pohľadu na štatistiku sa teda dá povedať, že kto nevolí, dáva hlas pravici…


Brusel nás pred Gorilami neochráni

Category : HN

Článok bol pôvodne písaný pre Hospodárske noviny. Vydaný 23.decembra 2011  Editovaná online (PIANO)  verzia tu.

Zverejnenie Gorily vyvolalo na verejnosti okrem pocitu nevoľnosti aj úvahy o tom, prečo by Slovensku nemali vládnuť dnešní politici a kto by ich mohol nahradiť. Mnohí pritom upreli zrak na Brusel, ktorý si aj bez korupčných káuz prisvojuje stále viac kompetencií. Minulosť však napovedá, že Slovensko pred zlodejmi a korupčníkmi neubránila ani federácia s Prahou. Nie je veľa dôvodov si myslieť, že tá bruselská bude účinnejšia.

Iná úroveň

V európskej federácii by boli bruselské inštitúcie len ďalšou úrovňou riadenia. Asi ako Bratislava vo vzťahu ku Svidníku. Možno to nie je najlepší príklad, ale na ilustráciu stačí. Predstavte si akékoľvek malé mesto na východe Slovenska, veľmi ďaleko od Bratislavy. Je skôr pravidlom ako výnimkou, že sa v ňom navzájom poznajú miestni policajti, sudcovia, politici, ale aj biznismeni a viac či menej drsní chlapci. Zväčša sú to kamaráti zo školy alebo hrávali futbal na sídlisku.

Centrálna vláda posiela peniaze a určuje ciele, na ktoré sa majú použiť. Má aj možnosti ako ich kontrolovať, avšak narábajú s nimi miestni byrokrati. Služby, ktoré obce poskytjú, realizujú miestni podnikatelia. A netreba ani dopovedať, kto by v tomto pomyselnom mestečku vyšetroval a súdil prípadne zneužitie verejných zdrojov či korupciu pri mestksých zakázkach. Kto pozná pomery v krajoch, kam z Bratislavy nedovidno, uverí, že svoju malú opičku si zaslúži viacero okresov na Slovensku.

Problém je v prijímači

Javom, aké opisuje spis Gorila, hlbšia integrácia na európskej úrovni nezabráni. Súčasné plány Bruselu by zmenili len málo. V rámci trojstupňovej štruktúry riadenia by sa posilnila tá najvyššia. Vláda v Bratislave by mala asi striktnejšie finančé obmedzenia. Únia však na seba vezme nanajvýš rozhodovanie o fiškálnej, možno daňovej či celkovej hospodárskej politike. Automaticky to však neznamená obmedzenie zdrojov, ktoré by ostali vládam na rozdávanie. Iba toľko, že rozkrádanie nesmie prekročiť výber daní o viac než tri percentá.

Nereálne ostáva, aby EÚ riadila privatizáciu slovenského majetku, zdravotníctvo, obstarávanie služieb či napríklad vydávanie telekomunikačných licencií. Komisia ani Európska rada takéto výhliadky nemá a ťažko si predstaviť, že by sa o niečo také v skorej budúcnosti pokúšala. Lenže práve to sú oblasti, v ktorých sa stretávajú záujmy finančných skupín a politikov s korupciou tak, ako to naznačuje Gorila.

Miestna choroba, cudzí liek?

V roku 2009 prebehol na Slovensku medzinárodný prieskum hodnôt. Okrem iných v ňom zaznela otázka, nakoľko dôležité v živote je mať politické kontakty. Za dosť dôležité až nevyhnutné to považovali necelé tri štvrtiny Slovákov! A takmer polovica obyvateľov si myslí, že je v živote dosť dôležité až nevyhnutné dávať úplatky. Niežeby táto štatistika vyrážala dych. Navyše, niekto môže považovať úplatok za dôležitý nástroj napríklad na získanie stavebného povolenia, hoci s touto praktikou inak  vnútorne nesúhlasí.

No Gorila zasadená do kontextu slovenských reálií, aj keby bola hneď spolovice vymyslená, vystihuje pomery a morálku v spoločnosti. Práve tie sú dôvodom, prečo podobným škandálom len ťažko zabráni politicko-fiškálna federalizácia, aj keby sme sa pričlenili rovno k Nórsku.

Rovnako malá nádej je aj v prípade, že by EÚ zabrala pri trestaní podobných káuz. Vyžadovalo by si to hneď federálnu prokuratúru či sudcov z iných členských krajín. A od toho je dnešná únia nepredstaviteľne ďaleko. Zúfalstvo či znechutenie slušných ľudí po prečítaní Gorily je pochopiteľné. Avšak liečba európskou federalizáciou nepomôže dostať sa zo žiadnej opice slovenskej výroby.


Calendar

November 2019
M T W T F S S
« Aug    
 123
45678910
11121314151617
18192021222324
252627282930