Boj pravice proti živnostníkom je absurdný

Článok bol pôvodne písaný pre Hospodárske noviny. Vydaný 17.marca 2011. Online verzia tu.

ŠKRIEPKY a rituálne tance, ktoré predvádza koalícia okolo reformy odvodov a trhu práce naznačujú, že skutočne veľké zmeny neprídu. Škoda. Pretože nezamestnanosť obiehajúca 13 percent sa pomaly stáva systémovým prvkom. No spôsob, akým sa Mikloš, Bugár a Figeľ naťahujú o percentuálne bodíky sem a tam naznačuje, že celkový obraz im uniká.

Súčasný rastový model Slovenska bol v minulosti postavený na lacnej práci a príleve zahraničných investícií. Často prilákaných na daňové prázdniny, diaľnicu až pred dvere fabriky, či zvýhodnené pozemky. Netreba ho však rýchlo odsudzovať. Vláda pod taktovkou SDKÚ potrebovala pred približne dekádou postaviť zdevastované hospodárstvo na nohy. A skúsenosti ukazujú, že sa to celkom podarilo.

Cenou za to bol významný posun slovenského kapitalizmu k neoliberálnemu typu. Podobnému ako v USA či vo Veľkej Británii. Pod vlajkou boja proti korporativizmu sa zrušili povinné zasadnutia tripartity. Oslabovala sa pozícia klasického zamestnanca – a práve v tom období sa naštartoval masívny nárast práce na živnosť. Vtedy zamestnanec maskovaný za živnostníka neprekážal, hlavne, že nevyskakoval v štatistikách úradu práce.

Hoci sa Ficova vláda snažila nastavený kurz zvrátiť, bolo to viac pre imidž než z presvedčenia. Odborári dostali za podporu Smeru odmenu – obnovenú tripartitu. No zásadnú revolúciu v pracovnom ani daňovom práve Ficova koalícia nepripravila. Napokon prečo by menila zabehnutý systém, ktorý zo začiatku tak spoľahlivo plnil štátnu pokladnicu.

Svetová hospodárska kríza však naplno ukázala nahotu doterajších pilierov rastu. Pracovníci pod Tatrami už nie sú takí lacní ako kedysi. Nemajú ani špeciálne zručnosti, ktorými by prekonali napríklad rumunských kolegov. A nie sú ani natoľko flexibilní ako Indovia. Slovenský kapitalizmus teda nie je ani dosť liberálny, ani dosť korporatívny. Navyše je tu špecifický problém: bujnejúca korupcia a nedôveryhodnosť súdnictva. Podľa prieskumov Svetovej banky a Svetového ekonomického fóra má v týchto oblastiach práve Slovensko najväčšie nedostatky spomedzi štátov strednej Európy.

Zasaďme teraz do tohto obrazu koaličné naťahovačky a “reformné“ snahy. Boj pravice proti živnostníkom v snahe znížiť deficit tak vyznieva absurdne až neuveriteľne. Reformná vláda “dvojka“ tak zabíja dieťa reformnej vlády “jednotky.“ A riskuje, že z tisícok maskovaných živnostníkov sa stanú nefalšovaní nezamestnaní.

Čo teda robiť? Znižovanie odvodov je síce správne, rovnako aj zúženie štátnej správy a transparentnosť pri verejných zákazkách. No Radičovej vláda má na viac. Má potenciál, aby konečne vznikla predstava o tom, aký trh práce, aký kapitalizmus sa na Slovensku má zakoreniť. Potom nebude problémom, že liberálna vláda zvyšuje dane a posilňuje status zamestnanca. No ruka v ruke s týmito zmenami by mala ísť aj odvážnejšia, reformná politika v sociálnej oblasti, v školstve, vo finančnom sektore. Lebo rôzne typy investícií si vyžadujú rôzne typy pracovných zručností, špeciálnych škôl, financovania, a tomu prispôsobených sociálnych politík a sietí.

Hospodárska kríza tu hrá kľúčovú úlohu. Okrem toho, že poukázala na neudržateľnosť súčasného nastavenia, ponúka obrovské politické príležitosti. Uľahčuje marketingové presadenie bolestivých zmien vnútri aj navonok. Kríza je dokonalým argumentom aj výhovorkou, ktorá vie nesmierne uľahčiť (aj zjednodušiť) politickú argumentáciu. A v kombinácii s kritikou Ficových káuz by takáto stratégia nemusela viesť ani k výmene koalície v roku 2014.

Kríza teda náhle vytvorila príležitosť pre veľké zmeny, ktoré sa pomaly a dlhšie stávali nevyhnutnými. Koalícia však doteraz budila dojem, že si ponúkanú príležitosť síce uvedomuje, ale bojí sa jej chopiť. Lenže čas sa kráti.