PRED TÝŽDŇOM som prechádzal ulicou Bruselu, keď som natrafil na bar so živou hudbou (v nedeľu popoludní). Ako dve tretiny okoloidúcich som sa aj ja s družinou pozastavil, započúval do brazílskej melódie, a… objednal si pivo.
Keď som čítal pondelkový článok Petra Breiera v SME, bol som rád, že niekto presne vystihol ten skvelý rozdiel medzi Bratislavou a New Yorkom (v mojom prípade Bruselom). Aj tu je hudobných udalostí, toľko, že sa nedá ani sledovať ich program, nie to ešte všetky navštevovať. Aj tu je drvivá väčšina z nich zadarmo (povedal by som všetky, ale najbližší koncert Stinga asi nebude…). Napokon, počas jazdy v bruselskom metre sa často stáva, že ten tmavý pán s husľami znie ako Strauss z Cédéčka.
Že by sa tu slovenský pop neuživil, to si tvrdiť nedovolím. Ale v prostredí, kde sa treba viac natrápiť, aby ste sa kvalitnej hudbe vyhli, než aby ste ju našli, by to určite takí horkýže vybrnkávači mali ťažké.
Nad tým, že v jednom bare počuť folk, oproti cez ulicu etno, a spoza rohu možno pop, sa okoloidúci veru nepozastavia. To všetko, ako aj jazzový festival so stovkami interprétov, je samozrejme zadarmo. Ani nad tým sa v Bruseli už nikto nepozastaví…
