Tento článok bol pôvodne písaný pre Hospodárske noviny, publikovaný 26.7.2011. Online editovaná verzia tu.
NOVÝ záchranný balík ohúril minulý týždeň nielen prítomných novinárov, ale nasledujúce ráno po otvorení aj finančné trhy. Dokonca tak, že sa natíska otázka, nakoľko sa na jeho príprave podieľali ekonomickí a do akej miery marketingoví experti. No ako nadšenie opadlo, druhý pohľad na grécku záchranu vyvoláva viac otáznikov, než dáva odpovedí. A klasik môže pokojne utrúsiť, že Európska únia pripravila opäť „typicky európske“ riešienie. Ktoré navyše smrdí porušovaním vlastných pravidiel. (avšak vyhlásiť to bohorovne, tak ako Sulík, by bolo prisilné, najmenšie detaily nepoznajú ani samotní účastníci rokovaní, a Sulík ani ja nie sme experti na právo EÚ)
Za najlepšiu správu bolo teda považované zapojenie súkromných bánk a investorov. A zatiaľ čo minister Mikloš na stránkach HN chválil opatrenie ako správny signál (a mal pravdu!), britský Financial Times priniesol zoznam európskych bánk, ktoré držia miliardy toxických gréckych eur a do plánu na záchranu Atén sa váhajú zapojiť (o.i. rakúska Erste, matka Slovenskej sporiteľne). Dobrá otázka je, či ich môže niekto skutočne prinútiť.
Na ťahu dlžníci
Hoci sa to v EÚ často nevypláca, buďme na chvíľu optimisti. Povedzme, že sa všetky dotknuté banky aj zapoja. Podľa rôznych scenárov sa môže Grécky dlh znížiť z odhadovaných približne 170 percent pod hranicu 150 percent HDP. Aj tak však budú musieť aténske vlády ešte niekoľko ďalších rokov tvoriť rozpočtové prebytky a zároveň zabezpečiť ekonomický rast, aby sa dlh zmenšoval. A po nich Dublin, Lisabon, Madrid, Rím,… Toľko politickej odvahy, čo potrebuje juh Európy na najbližšie roky, nemal ani Bush pred Irakom.
Výsledná dohoda z Bruselu takto dostáva ďalšie rany dôveryhodnosti. Je plán, ktorý sa presadil aj napriek Merkelovej, domyslený aj za posledný list tohtoročného kalendára? A keď už európske špičky riskovali de facto bankrot Grécka (potvrdené neskôr ratingovými agentúrami) a vlnu odporu domácich voličov, mohli sa odhodlať na výraznejšiu reštrukturalizáciu v štýle raz a poriadne. Navyše, kto naozaj verí, že toto riešenie je „len a iba pre Grécko?“ Nevysiela práve takáto dohoda, rečou Ivana Mikloša, signál Portugalsku, že vďaka rozšíreným právomociam eurovalu už nemusí tak tvrdo reformovať, a nejaké dlhy mu budú nakoniec predsa len odpustené tiež?
Boj o Európu
No vráťme sa naspäť na Slovensko, kde časť verejnej debaty akoby zaspala dobu. Radičová s Miklošom majú pravdu, ak hovoria, že táto hra je o Európe. Dôležité bude, aby získaný čas koalícia čo najlepšie využila a ujasnila si, akú úniu vlastne chce. Lebo v Bruseli sa už nikto naivne nepýta, či sa na účet poskladajú daňoví poplatníci. A nikto súdny v EÚ už nepochybuje o smerovaní minimálne Eurozóny k spoločnému hospodárskemu „dozoru (governance).“ S tým, že jeho šéf dostane nálepku ministra financií EÚ.
Otázky, na ktoré musí Bratislava odpovedať, majú už viac technický charakter. Aký sankčný mechanizmus sa presadí v rámci tzv. six-packu? O čom všetkom necháme raz rozhodovať ministra financií EÚ? Komisii aj mnohým europoslancom je už dávno jasné, že na starom kontinente sa pomaly vytvára dvojrýchlostná Európa. A Cameron sa nechal počuť, že Britom vôbec nevadí, ak nebudú „v jadre.“
S prižmúrenými očami sa dá povedať, že dohoda dáva politikom čas na to, aby sa rozhodli, akú Európu chcú, a do ktorého z dvoch okruhov sa zaradiť. Sulíkove reakcie sú v tomto svetle pozadu. Hlása možno svätú pravdu, ale starú pár mesiacov a skutočný decision-making je míle vzdialený. Pretože reálne možnosti sú momentálne, zdá sa, iba dve. Nikto nemôže chcieť výhody klubu bez platenia členského poplatku. Každá z ciest (dnu a von) prináša náklady, ako aj nepríjemné politické obete. Niektorým sa dá vyhnúť tak, ako ukazuje príklad Nemecka. Podľa kuloárnych informácií Merkelovej postoj zmenila až neverejná dohoda CDU-CSU s opozičnou SPD o vzájomnom neútočení v záležitostiach týkajúcich sa eura.
Pravda, na Slovensku sú stranícke vzťahy trochu iné. No pred silnými vyhláseniami by však mala mať každá strana zrátané, koľko bude republiku stáť jej preferovaná možnosť. Ak sa SaS nepáči v eurozóne, nech povie, koľko nás bude stáť znovuzavedenie koruny, k akej devalvácii pritom dôjde, ako to poškodí priemysel, dopady na zamestnanosť, a podobne. Každá taká správa zároveň musí povedať, z akých predpokladov vychádzala, a ak si v SaS myslia, že vystúpením z menovej únie získame, rovnako dobre to musia zdôvodniť. Kým sa tak nestane, sú Sulíkove náreky rovnako populistické ako kedysi Ficove.
Navyše, ak chcú súčasní koaliční lídri pri tvorbe pozícií urobiť čo najviac pre Slovensko, nemali by zabúdať aj na to, kto bude pravdepodobne vládnuť po nich. Lebo čím viac kompetencií dajú dnes Bruselu, tým viac kontroly bude mať nad sebou druhá Ficova vláda.
