Článok bol pôvodne písaný pre Hospodárske noviny. Vydaný 23.decembra 2011 Editovaná online (PIANO) verzia tu.
Eurozóna sa v uplynulom roku sťažka pretĺkala dlhovou krízou a gréckou búrkou. Namiesto vydýchnutia by si však lídri mali vyhrnúť rukávy a zhlboka sa nadýchnuť. Čaká ich veľa práce, a to najlepšie, čo sa môže euroklubu v roku 2012 prihodiť, je hospodárska stagnácia, stúpanie nezamestnanosti, ktoré bude „iba mierne,“ a pokračujúce sociálne nepokoje udržané v demokratických mantineloch. Akákoľvek politická záhaľka bude postrčením menovej únie do priepasti.
Začínajú od konca
Problém, ktorý Merkozy odmieta vidieť tkvie v tom, že sa už mesiace rieši súčasná krízá stavaním akéhosi múru dôvery, aby podobným problémom zabránil o desať, dvadsať či tridsať rokov. Bruselský dohľad nad rozpočtami, automatické sankcie a ďalšie kroky majú len postupne prinavrátiť dôveru štátom ako Taliansko a Španielsko. Nijako však nepomáhajú dnes, keď tieto štáty potrebujú splácať horu dlhov, na ktorú im nikto nechce požičať.
Fakt, že vymáhanie zodpovedného správania chce Merkelová zveriť Európskej komisii a súdnemu dvoru naznačuje, že svojim kolegom od Atém po Lisabon neverí ani sama. Nedôvera sveta voči eurozóne a krajín vnútri eurozóna je teda obnažená. Avšak mnohé krajiny budú potrebovať stovky miliárd eur na refinancovanie dlhov do času, kým nedajú do poriadku vlastné štátne kasy. A keďže Čína eurozónu nespasí a nedôvera finančných trhov sa premieta do príliš vysokých rizikových prirážok, spoliehať sa iba na investorov a finančné trhy bude neúnosne drahé.
Skončia už na začiatku?
Aby euro prežilo v dnešnej podobe a dlhový mor neobchádzal členské štáty živelne ako doteraz, pomôcť musia bezproblémové štáty eurozóny, prípadne celej EÚ. Čo sa vzhľadom na realitu dá zjednodušiť na Nemecko. Napríklad vo forme spoločných európskych dlhopisov, ktoré by síce zvýšili náklady na obsluhu dlhu takzvaným „trojáčkovým,“ ale uľavilo by sa krajinám vo finančnej núdzi. Alebo môžu uvoľniť ruky ECB, z čoho však hrozí neúmerne zrýchlenie inflácie. Na čo by opäť trpeli Nemci… Každopádne je nutné opatrenie na súčasné problémy a s reálnou silou.
Zjednodušene, menová únia sa dostala do stavu, ktorý neprežije, ak bohatšie štáty (de facto Nemecko) nezatiahnu časť účtu, ktorý vystavila kríza ich problémovým susedom. Nie požičať a vytvárať ďalšie dlhy, ale pomôcť reálnymi peniazmi. Vlády v Berlíne, ale aj Viedni či Helsinkách, kde tiež leží právo veta, sa najprv musia zmieriť s tvrdou realitou. Následne ju vysvetliť svojim voličom a až tak sa môžu v Bruseli dohadovať riešenia, s ktorými budú finančné trhy spokojné dlhšie než uschne atrament na dohode. Inak hrozí, že návrhy na nové fungovanie eurozóny ani nedostanú šancu v praxi.
Integrácia a záujmy
Pred rozpadom mala eurozónu zachrániť fiškálna (neskôr aj politická) únia. Avšak posttoj skupiny štátov na čele s Britmi jasne ukázal, prečo je táto cesta takmer nemožná. Lebo… národné záujmy. EÚ je v prvom rade spolkom národných štátov, s vládami volenými v národných voľbách. Bohatý Flám (alebo Mníchovčan) nemá problém, ak sa jeho dane prerozdelia chudobnejším Valónom (či bundeseurá Sasom). No skúste povedať Nemcom, Fínom, že musia nemalú časť svojho HDP prerozdeliť „tučným Grékom“ alebo „lenivým Talianom.“
Toľko sulíkovcov, čo by si založilo svoje solidárne strany, by už eurozóna nemusela uniesť. Politici a voliči jednoducho úniu (ani 27 ani 17) nevnímajú ako možnú alternatívu či platformu k národnému štátu. Taká je politika. Na odvrátenie krízy treba istú časť národnej suverenity (a vlastnej spotreby) potlačiť. Pokiaľ sa na to Nemecko neodhodlá, nedá sa od ďalších samitov očakávať veľa. Bez ohľadu na to, či najbližší bude ešte v decembri, alebo po novom roku.
