Estónske gorily a slovenská lekcia

Estónske gorily a slovenská lekcia

Category : Uncategorized

PROTESTY SPRED necelých dvoch rokov, ktoré spustilo zverejnenie údajného spisu Gorila, vyvolali v ľuďoch vlnu spravodlivého hnevu a túžbu po zmene. Dnes sa zdá, že hnev sa premenil na rezignáciu a dalo by sa dlho argumentovať za názor, že štát ovládli ešte väčšie gorily ako predtým.

Približne pred mesiacom som strávil 9 dní v Estónsku, kde som robil výskum na tému politických rezignácií a korupcie. Za ten čas som sa rozprával s 11 ľuďmi, expertmi z akademickej, mediálnej oblasti, neziskového sektora aj štátnej správy. Aj keď môj výskum nebol zameraný na témy ako ovládnutie štátu či financovanie politických strán (lebo o tom je v prvom rade Gorila), estónska verzia gorilieho škandálu sa stala témou viacerých rozhovorov.

Tento blogpost chce v krátkosti popísať, o čo išlo v Estónsku, ale najmä islustrovať, že aj keď politici možno kradnú (alebo chcú kradnúť) všade, záleží na tom, ako sa zachovajú ľudia a aké máme inštitúcie. Keďže respondentom som vzhľadom na citlivosť témy sľúbil anonymitu (bežný postup pri akademickom výskume), nebudú citácie v tomto blogu priradené k menám.

Škandál s financovaním strán

V máji 2012 napísal S. Meikar, bývalý člen vládnej Reformnej strany novinový článok, v ktorom odhalil niektoré praktiky financovania politických strán. Priznal, že sám daroval strane 115 000 estónskych korún (približne 7 370 eur), ktoré mu nepatrili a o ktorých pôvode nič nevedel. Peniaze mu priniesol  iný člen strany (Meikar bol v tom čase poslancom národného parlamentu) a naznačil, že sú od predsedu strany.

Meikar vo viacerých vystúpeniach uviedol, že rovnaký spôsob financovania používajú všetky strany a jeho motiváciou bolo prispieť k zmene regulačného rámca. Zákon o politických stranách v Estónsku totiž zakazuje dary a príspevky stranám od právnických osôb. Meikar teda opísal spôsob, ktorým sa tento zákon obchádzal – dary od firiem sa v hotovosti – igelitkách – dostali k členom strany a tí ich potom vložili na stranícky účet ako vlastné príspevky.

Reakcia politikov a úradov

Dotknuté osoby, vrátane bývalého pokladníka strany a v tom čase ministra spravodlivosti Kristena Michala tieto obvinenia odmietli.  „Keď sa objavil škandál s financovaním politických strán, žiadne iné strany neútočili na Reformnú stranu. Pravdepodobne majú v skriniach vlastných kostlivcov,“ poznamenal jeden z expertov.  Ďalší sa zhodli na tom, že takýto spôsob financovania politických strán bolo verejným tajomstvom. „Zdá sa, že novinári vedeli už dva alebo tri roky o tom, že peniaze prúdili do politických strán v igelitkách, avšak nemohli to publikovať.

Na druhej strane, viacerí experti vyzdvihli prácu polície a prokuratúry, ktorá zohrala dôležitú úlohu. Aj keď vyšetrovanie musela zastaviť, stála na strane verejnosti. „Dôkazy jednoducho chýbali. Jediné, čo existuje, je potvrdenie o vložení hotovosti na účet. Prokurátor mohol predvolať aj stovku svedkov, ale žiadny si na nič nespomínal.“ Jeden z expertov však upozornil na spoločenský význam následného kroku prokurátorov. „Keď z procesného hľadiska museli vyšetrovanie uzavrieť, rozhodli sa prepisy všetkých výsluchov zverejniť. Pri ukončených prípadoch im (prokuratúre) to umožňuje zákon. Následne to prebrali všetky média. Pre stranu to bolo veľmi nepríjemné čítanie, ako si jeden poslanec za druhým nevedeli spomenúť, odkiaľ vzali desiatky tisíc eur pre stranu. Jeden si požičal od svokry, ďalší si dlho sporil… Viete si predstaviť aký obraz to vyvoláva.

Reakcia verejnosti

Podľa mnohých expertov bola reakcia verejnosti prekvapujúca. „My Estónci veľmi nechodíme protestovať. Jediný skutočný protest, ktorý tu bol a týkal sa sochy ´bronzového vojaka´, tak to boli v uliciach najmä ne-estónci. Možno niekedy učitelia alebo lekári štrajkujú, ale kvôli politickej korupcii?“ Takto vysvetľovala expertka prekvapenie z toho, že škandál s financovaním strán došiel až k tomu, že niekoľko stoviek estónskych obyvateľov vyšlo do ulíc v rámci série demonštrácií.

Ďalší expert vyzdvihol úlohu médií. „Minister Michal sa snažil prinášať témy, pozitívne správy, ktoré mali prekryť jeho úlohu vo financovaní Reformnej strany. Avšak médiá akoby sa zhodli, že na tieto správy nebudú reagovať. Michalovi neposkytli priestor na žiadnu inú tému, pokiaľ nevysvetlí stranícke financovanie.“ Iný expert priznáva médiám iba úlohu sprostredkovateľa. „Je pravda, že politici vnímajú svoj obraz v médiách, avšak iba ako prostriedok k ich preferenciám, medzičlánok. Aj Reformná strana sa rozhodla niečo robiť, až keď v prieskumoch padala štvrtý mesiac po sebe.“ Ďalší expert tento obraz potvrdil. „Stranícke centrály skutočne veľmi pozorne pracujú s prieskumami volebných preferencií. A Reformná strana stratila v prieskumoch takmer 20 zo 40 parlamentných kresiel po štyroch mesiacoch od vypuknutia škandálu.

Okrem médií zvýraznili experti tiež význam občianskej spoločnosti a tzv. kreatívnych ľudí. „Spoločensky angažovaní intelektuáli a tzv. kreatívni ľudia sa začali ozývať, a to pomerne hlasným, intenzívnym spôsobom… V prípade financovania strán tu bola tiež ostrá opozícia voči politikom zo strany kreatívnych ľudí. To určite prispelo k tomu, že ľudia vyšli do ulíc.“ Ďalší expert poukazuje tiež na konkrétnu úlohu umelcov. V apríli 2013 sa na parlamentnej pôde konala udalosť, ktorá si mala pripomenúť 25. výročie založenia združenia kreatívnych ľudí. Mladá herečka Mari-Liis Lill využila práve túto udalosť a vystúpila s prejavom, ktorý ostro kritizoval vládnucu elitu. „Jej prejav bol veľmi silný a určite povzbudil mnohých ľudí k tomu, aby vyjadrili svoj názor.” 

Ľudové zhromaždenie

Do verejnej diskusie sa zapojil aj prezident republiky, ktorý zvolal stretnutie viacerých významných osobností verejného života: umelcov, akademikov, ľudí, ktorí mali na verejnosti dobré meno. Na tomto stretnutí, tzv. okrúhlom stole, sa predstavitelia občianskej spoločnosti rozhodli pre zapojenie širokej verejnosti do tvorby nových pravidiel, ktoré by mali regulovať vybrané aspekty politickej súťaže.

Tam sme si vybrali ‘crowdsourcing’ ako metódu outsourcingu.“ V praxi to znamenalo, že ľudia sa mohli prihlásiť do internetového fóra a napísať akýkoľvek návrh na zlepšenie regulačného rámca týkajúceho sa politických strán, ich financovania ale aj širšieho fungovania participatívnej demokracie. Diskusná platforma nebola anonymná, prispievatelia sa museli prihlásiť a identita bola overená podobným spôsobom ako pri elektronických voľbách, ktoré v Estónsku fungujú. V priebehu prvých troch týždňov sa do diskusného fóra zaregistrovalo 1 800 ľudí a odovzdali vyše šesť tisíc návrhov.

Oddelenie použiteľných a nepoužiteľných návrhov, ako aj ich triedenie do skupín prebiehalo v druhej fáze, ktorú respondenti nazvali smartsourcing. „Všetky návrhy boli zatriedené do skupín a komentované skupinou približne 30 expertov na danú oblasť. Bol to istý druh analýzy dopadov jednotlivých návrhov, v zmysle čo by sa stalo, keby individuálny návrh platil.“  V tejto fáze procesu sa stretli aj experti na jednotlivé oblasti s predkladateľmi jednotlivých návrhov z radov občanov, aby s nimi prediskutovali zámer návrhu a ďalšie detaily. Päť skupín, do ktorých boli ľudové návrhy kategorizované, tvorili nasledovné témy: otvorenosť politického priestoru, financovanie politických strán, participácia verejnosti pri tvorbe verejných politík, volebný systém, politický klientelizmus.

Treťou fázou procesu priamej politickej participácie bol tzv. Deň deliberácie. V apríli 2013 sa stretlo necelých 300 náhodne vybraných ľudí zo skupiny navrhovateľov a spolu s niekoľkými expertmi, spolu 314 účastníkov. „Náhodne vybraná vzorka bola reprezentatívna z hľadiska regionálneho pôvodu, veku, pohlavia a vzdelania. Týchto 314 ľudí diskutovalo klady a zápory jednotlivých návrhov a zaznamenávali preferencie.“ Po vyše siedmich hodinách deliberácie sa ľudia dohodli na finálnych 16 návrhoch, ktoré boli následne prepracované do formy návrhov zákonov. Tieto prezident Estónska Thomas Henrik Ilves predložil parlamentu na rokovanie v lete 2013.

A čo s tým Slovensko?

Estónsky príklad ukazuje niekoľko momentov, nad ktorými stojí za to zamyslieť sa. V prvom rade úloha, ktorú zohrala (niečo ako špeciálna) prokuratúra. Aj keď nemohla pokračovať vo vyšetrovaní či začať trestne stíhať, verejnosti urobila veľkú službu aj zverejnením prepisov výsluchov. Prečo by podobné niečo nemohla robiť aj slovenská prokuratúra? Ľudia a médiá by mali tlačiť na justičné orgány (aj sudcov a vyšetrovateľov), aby s verejnosťou komunikovali, a vysvetľovali svoje kroky.

Konanie T. H. Ilvesa tiež ukazuje, že aj keď má prezident iba reprezentačné právomoci, v kľúčových momentoch môže pohnúť dianím. Viete si predstaviť, ako by sa asi zachoval v podobnom prípade Ivan Gašparovič? Vidíte ako zvoláva okrúhly stôl s umelcami a intelektuálmi? Nuž, práve. Aj preto záleží, kto bude prezidentom.

Do tretice mi akosi na Slovensku chýba hlas elity, ktorý by sa ozval vždy, keď sa nám pred očami uzavrie biznis, ktorý je zjavne nevýhodný (typu SPP). Kde sú umelci, športovci, akademická obec, keď rozhodnutia vlády pripravujú rozpočet o peniaze, ktoré by vystačili sestričkám možno aj na tri krát vyššie platy, než im bolo sľúbené?

Samozrejme, že dvaja ľudia (prezident s generálnym prokurátorom) a pár hlasov svedomia národa nezachránia štát pred gorilami. Konečná zodpovednosť je v rukách ľudí, jednotlivcov. Estónsky príklad, myslím si, ukazuje, že sa to aj v postkomunistickom priestore dá.


1 Comment

Az észt gorillák és a szlovák lecke | Szótlan Szemtanú blog

2013/10/15 at 8:42 am

[…] hanem lefordított egy remek szlovák cikket. Pavol Baboš, a blogíró volt pozsonyi iskolatársa hozta össze, aki szintén politológiát tanult, de némileg közelebb maradt a szakmához. Többek között a […]

Leave a Reply

Calendar

October 2019
M T W T F S S
« Aug    
 123456
78910111213
14151617181920
21222324252627
28293031