Blondínka a roztrieštená Slovač

Alebo doplnenie, prečo pravica nemôže generovať lídra a la Fico, aj keby nikto nechcel Nashove blondínky.

Aby Tom Nicholson vysvetlil dôvody, pre ktoré súčasní pravicoví lídri nedosahujú popularitu a vodcovské schopnosti predsedu Smeru, použil ilustráciu teórie hier z filmu Čistá duša. Stručne, pokiaľ sa predsedovia malých jednociferných partičiek nedohodnú na tom, kto bude princom a kto len zbrojnošom, nedosiahne líder pravice kvality a veľkosť, akú sledujeme u premiéra Fica.

Súhlasím s argumentáciou a ilustráciou Toma Nicholsona, ako aj jeho diagnostikou chronického problému slovenskej pravice. Avšak s malým doplnením. Dôvody, ktoré vykresľuje, stoja podľa mňa za tým, že Smer má opticku prevahu možno až 80:20 a nie „iba“ 60:40.

Obávam sa však, že na odpoveď, prečo môže jedna strana relatívne ľahko dosiahnuť 60ku, zatiaľ čo štyri (šesť, osem, koľkokoľvek…) strany ťahajú za kratší koniec, asi potrebujeme viac ako dohodu na delení blondínky. Skúsim teda načrtnúť doplnok k vysvetleniu zo SME.

Niektorí kolegovia tomu hovoria štruktúra, iní deliace línie, či osi sporu. Jednoducho, predstavte si spoločnosť ako zákusok, ktorý rozdelíte ťahom noža na dve časti (vôbec nie rovnaké či súmerné!!!). Liberáli vs. konzervatívci. Chudobní a bohatí. Tí, čo nenávidia gejov a tí, ktorí ich považujú za rovných. To isté s maďarmi, rómami…

S prižmúrením oka si potom vieme predstaviť, že jedna strana každého z tých delení potom inklinuje skôr k pravici, iná k Smeru. Problém, resp. situácia, ktorá často nastáva, je, že elektorát Smeru vytvorí veľká homogénna skupina. Ľudia z obcí, ktoré sú skôr menšie, zmýšľajúci skôr konzervatívne, bez veľkého pochopenia k menšinám (povedané mierne). Niektorí kolegovia by povedali, že ľavicová časť Slovenska.

Na druhej strane sú však ľudia, ktorí až tak homogénni nie sú. Nie každý volič s vysokým vzdelaním by hlasoval v referende „NIE“, a nie každý ekonomický libertarián má rovnako rád Maďarov. Lebo niekedy rozum, niekedy emócie… Výsledok je však taký, že štruktúra vytvára dopyt aj po pravicovej strane s dôrazom na ekonomickú slobodu, avšak s ochranou rodiny. A aj po strane s agendou v oblasti ľahkých drog a registrovaných partnerstiev, avšak tak trochu proti EÚ.

Inými slovami, pravicoví voliči, alebo aspoň to čo si pod tým predstavujeme, sú oveľa rozmanitejší vo svojich postojoch, pozadiach, z ktorých pochádzajú, ako aj pohľadov na svet. Preto o ich hlasy musí súťažiť viac strán (a že niekedy aj tak niet z čoho, je iná debata). Odbornejším termínom povedané, štruktúrne faktory hrajú svoju úlohu. A preto táto časť spektra nemôže generovať vodcu a la Fico.

V čom má Tom Nicholson určite pravdu, svätú aj svetskú, je, že aspoň trochu snahy by ukázať mohli.

Leave a Reply

Your email address will not be published. Required fields are marked *