Author Archives: palobabos

Správy v čase korony

Category : Graf týždňa , Politika

Na začiatku krízy sa pozornosť sústredila na to, aké opatrenia zavedie slovenská vláda, a ako si s bojom proti vírusu poradíme doma. Úplne prirodzene sa Európska únia a jej úloha v boji proti koronavírusu stala predmetom diskusií o niečo neskôr.

dVďaka výskumu, ktorý na katedre politológie vedieme, sa nám ponúkla unikátna možnosť porovnať, ako o EÚ píšu či hovoria vybrané slovenské médiá. Ich spravodajstvo totiž pravidelne monitorujeme od januára 2019, a vieme tak porovnať uplynulé dva mesiace, keď zúrila pandémia koronavírusu v Európe najviac, s rovnakým obdobím minulého roka (s nadšencami rád preberiem metodológiu osobitne).

Zmenil sa teda v čase korony spôsob, ako slovenské médiá informujú o EÚ vo svojom spravodajstve? Iba veľmi málo. Pokiaľ ide o množstvo času či počtu správ, ktoré boli vyhradené článkom/reportážam súvisiacim s EÚ, došlo dokonca k poklesu (tabuľka nižšie). Ten je však veľmi mierny, v niektorých prípadoch zanedbateľný. Preto by som sa priklonil skôr k interpretácii, že k zmene nedošlo.

Čo sa zmenilo, a vôbec nie prekvapivo, je tematické ladenie správ. Koronavírus ako téma dominuje tematickému ladeniu správ, až polovica z nami zachytených reportáží/článkov bola venovaná tejto téme. Druhá najvýraznejšia téma je migrácia, často tiež v spojitosti s koronavírusom. Pred rokom to v marci bol Brexit a v apríli už prispeli aj voľby do EP. Celkovo však v roku 2019 boli témy rozmanitejšie (čo do počtu tém, aj distribúcie)

Téma koronavírusu teda dokázala absolútne potlačiť aj také témy, ako napr. budúcnosť EÚ, Schengen, Eurozóna, či Eurofondy. Respektíve ak sa o týchto témach informovalo, bolo to spôsobom, ktorý bol dominantné spojený práve s koronou.

Medzi rokom 2019 a 2020 (marec a apríl) pozorujeme do istej miery aj „zneutrálnenie“ jazyka používaného v spravodajských príspevkoch súvisiacich s EÚ. Toto môže mať súvis s dominanciou COVID19 v spravodajstve, keďže ide o tému, ktorá je na jednej strane nová a neznáma, na strane druhej značne technická/odborná. A teda si to vysvetľujeme tak, že nebolo pre médiá jednoduché zaujať postoj v tejto otázke, čo viedlo k vyššiemu podielu neutrálnych správ.

Napriek vyššej odbornosti či „technickosti“ problémov spôsobených koronavírusom bolo využívanie expertov v spravodajských príspevkoch spojených s COVID19 iba mierne vyššie, než je priemer za sledované obdobie v roku 2019 (ale aj v roku 2020, berúc do úvahy všetky témy). Z nášho pohľadu teda nie je možné povedať, že by zložitosť témy spôsobila zvýšené využitie expertov v takto orientovaných spravodajských príspevkoch.

Napokon, sme sa pozreli na to, ako je zarámcované spravodajstvo v súvislosti s COVID19 a EÚ. V takmer troch štvrtinách je to vo forme nejakej užitočnosti EÚ. Tento výsledok možno nie je ani tak prekvapivý z hľadiska konkrétneho rámca, ako skôr z hľadiska toho, že jeden rámec takto dominuje celému spravodajstvu.

Informovanie o záležitostiach spojených s EÚ sa v období pandémie koronavírusu nezvýšilo. Zmenil sa však charakter informovania. Vysvetľujeme si to tým, že redakcie majú iba obmedzené kapacity, ktoré vedia alokovať na dianie súvisiace s EÚ – či už ľudské, finančné alebo časové kapacity. Navyše v boji s koronavírusom mohli byť ako dôležitejšie vnímané domáce než zahraničné súvislosti.

Neznamená to však, že sa koronavírus do zahranično-politického diania nedostal, práve naopak, po tematickej stránke dominoval správam zameraným na európske záležitosti. Zároveň spôsobil, že tieto boli neutrálnejšie ladené, pokiaľ ide o formuláciu titulkov, ako aj celkového emočného náboja. Navyše bol boj s korona vírusom spájaný vo veľkej väčšine s užitočnosťou EÚ.

Napokon, napriek charakteru tejto špecifickej témy, jej spracovanie neprinieslo výrazne odlišné využitie expertov v spravodajstve, ani dátových zdrojov, ani politikov.  Údaje poskytujú indíciu, že (ani) svetová pandémia nie je dostatočným dôvodom pre zvýšené informovanie o EÚ záležitostiach pre (bulvárne) noviny.

Pri tejto kríze sa ukázalo že došlo k výraznej renacionalizácii témy a spracovania, teda ako o tom médiá informujú, a ako dotvárajú očakávania. Zatiaľ čo napr. pri migračnej kríze bola rola EÚ vnímaná ako generátora riešení, tentokrát bola úloha EÚ úplne v ústraní, čo môže svedčiť o stále vzdialenej vízii federalizovanej únie.

Poznámka: ďalšími členmi tímu, ktorí sa venujú tejto téme, pravidelne kódujú spravodajstvo, a prispeli aj k tejto analýze sú Aneta Világi a Oľga Baková.


Dôvera v médiá: Ako sa delí naša spoločnosť?

Category : Uncategorized

Dôvera v médiá alebo ich sledovanosť nie je práve moja výskumná srdcovka. Avšak pri skúmaní postojov k demokracii a voličského správania sa tomu aspoň okrajovo vyhnúť nedá. Tvorí to súčasť väčšieho obrazu. A tak som bol tento týždeň viac-menej prinútený sa k tomu verejne vyjadriť.

Pokiaľ ide o dôveru správ RTVS, myslím že to dôležité som povedal na tomto mieste.

Som veľmi rád, že Transparency International Slovensko si nechali odmerať čítanosť a dôveru jednotlivých dezinformačných webov. Tieto čísla nám veľmi chýbali, a náš vlastný prieskum sa na to (z viacerých dôvodov) nepýtal a ani nemohol. No len pre porovnanie pridám na koniec tohto blogu presné znenie otázky a výsledok konzumácie jednotlivých informačných zdrojov, ktoré sme sledovali v rámci nášho projektu.

Primárne chcem na tomto mieste ukázať niečo iné. Keď sa už pozerám na dôveru k informačným zdrojom, rád by som išiel o niečo viac do hĺbky. A tou bude v tomto blogu mix dôvery voči rôznym typom médií v našej spoločnosti. Totiž fakt, že respondent dôveruje napríklad televíznemu spravodajstvu, ešte nič nehovorí o tom, aká je jeho dôvera k dezinformačným webom, alebo naopak.

Na základe údajov z projektu, ktorý vediem na Katedre politológie FiF UK som sa pozrel na to, aké typy ľudí možno nájsť vzhľadom na ich dôveru k rôznym typom informačným zdrojom. Údaje boli zbierané na prelome októbra a novembra 2019 agentúrou FOCUS, celá vzorka je vo veľkosti 1323 respondentov a reprezentatívna na celú dospelú populáciu.

Tento blog nemá slúžiť ako náhrada akademickej štúdie, preto len stručne predstavím analytickú techniku, ktorú som využil. Volá sa analýza latentných profilov (angl. Latent Profile Analysis), a jej účelom je odhalenie latentných štruktúr v spoločnosti, výsledkom je zaradenie respondentov do jednotlivých typov. Kto chce o tejto analýze vedieť viac, odporúčam začať tu.

Pred výsledkami však ešte obligatórne uvádzam presné znenie otázok, ktoré vstupujú do analýzy:

V nasledujúcich riadkoch uvádzame tie isté zdroje informácií, a prosíme Vás, odpovedzte, do akej miery im dôverujete.  Použite škálu od 1 do 5, kde 1 znamená, že informáciám z daného zdroja absulútne nedôverujete a 5 znamená, že im absolútne dôverujete.

  • 1.         Televízne a/alebo rozhlasové správy RTVS
  • 2.         Televízne správy súkromných TV
  • 3.         Tlačené média (napr. SME, denník N, Trend)
  • 4.         Online vydania tlač. novín (sme.sk, dennikn.sk)
  • 5.         Alternatívne informačné weby (hlavnespravy.sk, parlamentnelisty.sk…)

Výsledok

Vzhľadom na to, ktorým médiám dôverujú ľudia a nakoľko, najlepšie podľa mňa zodpovedá spoločnosti šesť skupín, alebo typov ľudí. Graf nižšie zobrazuje, aká je priemerná dôvera voči jednotlivým typom zdrojov v každej zo skupiny.

V prvej skupine vidíme voličov, ktorí síce neveria žiadnemu z informačných zdrojov, hoci priemer je mierne vyšší pri alternatívnych weboch, než televíziách, printoch, či ich online verziách. V tejto skupine je zaradených približne 10% ľudí. Nazvime ich pracovne „nedôverčiví.“

Skupina č. 2 sú ľudia, ktorí skôr dôverujú verejnoprávnemu vysielateľovi, sú neutrálni voči súkromným televíziám, ale výrazne nedôverujú printom, ich online verziám, a voči alternatívnym webom sú mierne opatrní. Aj túto skupinu tvorí necelých 10% ľudí. Predbežne ju nazývam „verejnoprávni.“

Skupina č. 3 je typická tým, že má síce do istej miery sklon veriť televíznemu spravodajstvu, určite však viac dôveruje printom a ich online verziám, a výrazne nedôverujú alternatívnym webom. Túto skupinu tvorí zhruba 6% populácie, a pracovne ich môžeme nazvať „prinťáci.“

V štvrtej skupine sú voliči, ktorí približne rovnako veria verejnoprávnym správam, súkromným televíziám, printom aj ich online verziám. Majú sklon veriť aj alternatívnym webom, hoci o niečo menej ako ostatným, tradičnejím zdrojom. Volajme ich „vše-dôverčiví“, v populácii ich je približne 29%.

Piatu skupinu tvoria ľudia, ktorých priemerné odpovede sú na všetky zdroje – ani, ani. Teda ani jednému zo zdrojov vyslovene nedôverujú, ale ho ani nezatracujú. Mohli by sme ich nazvať „neutrálni.“ Zároveň je to najväčšia skupina, približne 43% dospelej populácie.

Napokon posledná, šiesta skupina je zaujímavá tým, že ľudia v nej majú približne rovnako sklon dôverovať verejnoprávnym zdrojom, súkromným televíziám, aj printom. Výrazne však nedôverujú online verziám printu či alternatívnym webom. Túto skupinu tvorí môžeme ju volať „offline.“ Je však veľmi malá, približne 3% vzorky. Je však natoľko odlišná od ostatných, že podľa rôznych technických kritérií pre tento typ analýzy je potrebné ju vnímať osobitne.

Samozrejme, vyvstáva otázka, čím sú charakteristické jednotlivé skupiny, ako sa dá vysvetliť, prečo niekto patrí do jednej či druhej. Určite sú to otázky zaujímavé, a odpovede na ne by boli potrebné, no je to momentálne mimo kapacít tohto blogu. S jedným veľkým ALE.

Ale poďme sa pozrieť aspoň na to, či súvisia nejako politické preferencie s tým, ktorým informačným zdrojom ľudia dôverujú. Druhý graf ukazuje rozloženie straníckych preferencií v jednotlivých skupinách. Schválne neukazujem percentá, pretože pri vzorke 1323 ľudí a rozdelení do menšieho počtu (pod)kategórií ide o relatívne malé čísla, čo so sebou nesie všelijaké riziká. Domnievam sa však, že na poukázanie na isté trendy to nateraz postačuje.

A ten trend je zhruba takýto:

  • Smer dosahuje viac, než je jeho celonárodný priemer, najmä u nedôverčivých a verejnoprávnych
  • rovnako kotlebovci, a to približne až dvojnásobne viac než priemer
  • PS/Spolu a Za ľudí boduje výrazne u prinťákov, a to viac než 3-násobok priemeru celej vzorky
  • Čo je tiež zaujímavé, medzi prinťákmi takmer nie sú nerozhodnutí, a vôbec nie sú nevoliči
  • V skupine „offline“ nie je ani jeden volič SaS, a pod 3% hranicou je tam aj PS/Spolu, Za ľudí či Sme rodina. Avšak celkovo ide o veľmi malú skupinu, preto tieto výsledky treba brať s veľkou rezervou
  • Neprekvapí, že najviac nevoličov je medzi nedôverčivými (takmer dvojnásobok priemeru spoločnosti)
  • Z dlhodobého hľadiska asi najdôležitejší postreh je pre mňa fakt, že dve najväčšie skupiny sú neutrálni (43%) a vše-dôverčivý (29%). Inými slovami, takmer 72% percent populácie dôveruje všetkým typom informačných zdrojov rovnako.

Napokon, ako som sľúbil v úvode, pripájam aj graf s intenzitou konzumácie správ podľa typu zdroja.

Konzumácia správ podľa typu zdroja

Presné znenie otázok:

Ľudia zvyčajne čerpajú informácie o politickom a spoločenskom dianí (vrátane diania v EÚ) z viacerých zdrojov. V nasledujúcich riadkoch uvádzame rôzne zdroje, a prosíme Vás, odpovedzte, ako často z nich čerpáte informácie o spoločenskom a politickom dianí Vy

  • Každý deň alebo takmer každý deň
  • Nie každý deň, ale určite viac krát týždenne
  • Aspoň raz týždenne
  • Nie každý týždeň, ale aspoň raz mesačne
  • Menej ako raz mesačne
  • Aj keď médium poznám, vôbec z neho nečerpám
  • Médium vôbec nepoznám

Čo by bolo keby?

Category : Politika


Ako môžu dopadnúť voľby a čo naznačujú prieskumy? Kto by mohol zostavovať vládu a s akou väčšinou? Podobné otázky dostávam ako politológ stále častejšie. Úprimne, neodpovedám na ne práve najradšej, pretože analytik má analyzovať to, čo sa stalo, a nie predpovedať budúcnosť. No na druhej strane, ľudí často a právom zaujíma aj to, čomu sa v angličtine hovorí „educated guess“, teda akýsi odborný odhad.

V tomto blogu nepôjde ani tak o odhad výsledku volieb, na to si netrúfam. Skôr sa pokúsim vysvetliť, prečo je pri dnešných prieskumoch nesmierne zložité odhadovať, ako to môže skončiť.

Čo ponúkam

Pozrel som sa na výsledky posledne zverejneného prieskumu preferencií od agentúry Focus pre TV Markíza, a to najmä na tzv. interval spoľahlivosti (čísla napr. tu). A práve na základe neho som vytvoril štyri scenáre, ako by mohli dopadnúť voľby, pridržiavajúc sa tohto prieskumu, a stále v intervale spoľahlivosti. Každý zo scenárov je v niečom extrémny, a teda málo pravdepodobný. Avšak spolu ukazujú hranice možného, odkiaľ a kam sa asi môže pohybovať naše uvažovanie o povolebnej situácii.

Predtým, než sa dostanem ku konkrétnym scenárom, ešte malá poznámka. Mojim cieľom nie je namodelovať, ani odhadovať, ako dopadnú voľby. Ale poukázať na to, v akej neistote sa ako analytici nachádzame, ak sme tlačení do zodpovedania týchto otázok.

Scenár 1: Extrémne straty demokratickej opozície

V tomto scenári som priradil preferencie na spodnej hranici intervalu spoľahlivosti stranám, ktoré otvorene deklarujú snahu vymeniť vládu Smeru a odmietajú spoluprácu s ĽSNS. Naopak, súčasným koaličným stranám (s výnimkou Mosta-Híd) a tiež ĽSNS som udelil maximálne čísla, teda na hornej hranici intervalu spoľahlivosti. Výsledok, vrátane prepočtu na mandáty ukazuje prvý graf.

Výsledky volieb a mandáty podľa scenára 1

V tomto scenári, povedané jednoducho, by strany tzv. demokratickej opozície nedokázali vymeniť Fica pri moci. Smer a Kotleba by mali spolu 70 mandátov, a medzi SNS a Sme rodina by sa mohol rozpútať boj o účasť v trojkoalícii.

Scenár 2: Extrémne zisky demokratickej opozície

Ide o opak prvého modelu. Strany, ktoré chcú vymeniť Smer pri moci by získali čísla na hornej hranici intervalu spoľahlivosti, a naopak, Smer spolu s ĽSNS a SNS by sa umiestnili na spodnej hranici. Výsledok, preferencie a prepočet na mandáty, v tabgrafe č. 2.

Výsledky volieb a mandáty podľa scenára 2

Samozrejme, ide o extrémnu situáciu, ktorá nahráva stranám demokratickej opozície. Kotlebovci by v tomto modeli boli na piatom mieste, a krehkú väčšinu v parlamente by pod vedením Kisku mohla mať koalícia aj bez Kollára a bez maďarských strán. S nimi by siahali na ústavnú väčšinu.

Scenár 3: Extrémne málo strán v parlamente

Tento model je vytvorený tak, aby (stále v rámci intervalu spoľahlivosti) bolo v NR SR zastúpených čo najmenej politických strán, a tým pádom by maximum hlasov prepadlo (pozor, nejde o želanie autora, len možnosť, ktorú prieskum ponúka). Výsledky v grafe.

Výsledky volieb a mandáty podľa scenára 3

Tento scenár nahráva demokratickej opozícii, pretože z parlamentu by vypadla SNS, nedostal by sa doň Harabin ani Drucker, a Smer-SD by s Kotlebovcami nedokázal vytvoriť dvojkoalíciu. Rozhodujúci by bol Boris Kollár, s jeho stranou by mala demokratická opozícia 82 hlasov.

Scenár 4: Extrémne veľa strán v parlamente

Ak v predošlom modeli otvoril parlament bránu piatim stranám, tak opačným extrémom je ôsme volebné obdobie Národnej rady s 12 stranami. V takomto prípade sa otvára relatívne veľké množstvo alternatív (čisto číselne vzaté). Ani koalícia pod vedením Smeru by asi nemala menej ako 5-6 strán. Veľmi pravdepodobne by sa tak jazýčkom na váhach stali popri Sme rodina aj maďarské strany.

Výsledky volieb a mandáty podľa scenára 4

A teda … ?

Chcete vedieť ako dopadnú voľby? Na tomto mieste sa to nedozviete. Ale ak Vám niekto v týchto dňoch hovorí, že to vie, tento blog ponúka dôvody na to, prečo mu neveriť. Navyše sú tu ďalšie dva dôvody, ktoré veci ďalej komplikujú.

Po prvé, moje (síce) extrémne scenáre majú predsa len nejaký základ, tým je interval spoľahlivosti v prieskume renomovanej agentúry. Výsledky volieb ho môžu ľahko prekročiť. Po druhé, žiadny výsledok volieb negarantuje, že celý poslanecký klub bude držať líniu vedenia strany, a nerozpadne sa skôr ako prebehne ustanovujúca schôdza. Tak v ďalekej minulosti, ako aj v končiacom volebnom období sme videli mnoho prechodov a odchodov z rôznych poslaneckých klubov.

Preto súhlasím s tým, že neistota ohľadne výsledkov (v zmysle kto nám bude vládnuť) ešte nikdy nebola taká veľká ako pred týmito voľbami. A preto je každá predpoveď výsledkov ešte menej než „educated guess“, skôr taký „gut feeling.“


Ako nás mení Threema?

Category : Graf týždňa , Politika

Uplynulé mesiace boli bohaté na informácie, ktoré postupne odhaľovali videnie sveta Mariána Kočnera a spôsob, akým si zabezpečoval vplyv v súdnictve.

V lete začal proces s M. Kočnerom v kauze zmenky, a od leta sú publikované aj články, ktoré odhaľujú jeho komunikáciu s predstaviteľmi justície cez šifrovanú komunikáciu Threema. Verejnosť sa dozvedá, ako rovnosť pred zákonom bola iba prázdna fráza pre mnohých sudcov a sudkyne. Zároveň my analytici či novinári poukazujeme na to, aké dôležité je pre demokratickú spoločnosť, aby v nej fungovali nezávislé médiá schopné kontrolovať vládu.

Ale myslí si to aj verejnosť? A zmenili sa názory ľudí za posledný polrok?

Vďaka údajom z projektu, ktorý na Katedre politológie riešime, sa na tieto otázky vieme pozrieť. Najprv tri grafy, ktoré ukazujú, ako verejnosť vnímala nakoľko je dôležité, aby sa princípy ako sloboda médií či rovnosť pred zákonom uplatňovali.

Presné znenie otázok bolo: Ak uvažujeme vo všeobecnosti, čo si myslíte, nakoľko je pre demokraciu na Slovensku dôležité…

  • … že súdy zaobchádzajú s každým rovnako?
  • … že médiá sú slobodné pri kontrole a kritike politikov?


V prvom rade z grafov vyplýva, že princíp slobody médií je pre slovenskú spoločnosť značne menej dôležitý, než rovnosť pred súdom. Z grafov by sa tiež mohlo zdať, že za približne pol roka medzi marcom a októbrom (zber údajov) ľudia svoje vnímanie nezmenili.

Vďaka panelovým údajom (t.j. pýtame sa tých istých ľudí opakovane s odstupom času) však vieme, že svoje vnímanie dôležitosti rovnosti pred súdom zmenila približne tretina Slovákov. A názor na to, nakoľko sú dôležité slobodné médiá, zmenila takmer polovica ľudí. Háčik je len v tom, že skupina ľudí, ktorí svoje postoje zmenili, bola približne na polovicu rozdelená medzi tých, ktorí začali tieto princípy vnímať ako dôležitejšie, a tých, pre ktorých sa stali menej dôležitými.

Grafy ukazujú zmenu na škále od -4 po +4 medzi marcom a októbrom 2019

Prečo to tak je? A čo viedlo niektorých k tomu, že sa pre nich tieto demokratické princípy stali dôležitejšie, a pre iných menej dôležité? Mierne Vás sklamem – zatiaľ som na to neprišiel. Viem ale povedať, v čom to nebude, pretože som to testoval:

  • Nesúvisí to s politickou preferenciou – straníckou ani prezidentskou
  • Nesúvisí to so seba-zaradením ani na ľavo-pravej škále, ani liberálno-konzervatívnej.
  • Nesúvisí to ani s postojmi ku migrácii či globalizácii, prežívanej úzkosti
  • Nesúvisí to ani s demografiou: vekom, veľkosťou sídla, vzdelaním či príjmom.
  • A ani s dôverou voči prezidentke, alebo vláde.

Na záver ešte kvízová otázka, ktorá mi napadla vzhľadom na to, že Kočnerovu Threemu otvárali a ťahali najmä printové médiá. Myslíte, že sa dôvera k printovým médiám za pol roka zvýšila?

Presné znenie otázky: Do akej miery dôverujete týmto zdrojom informácií Tlačené média (napr. SME, denník N, Trend).

Údaje zbierala agentúra Focus pre Katedru politológie FiF UK, v druhej vlne bol počet respondentov 1323.


Kto ešte volí Smer?

Category : Uncategorized

V uplynulom období dostávam čoraz častejšie otázku, kto ešte volí stranu Smer-SD a prečo jej preferencie nepadajú. Naposledy včera v tomto rozhovore pre SME.

Demografickým či socio-ekonomickým profilom elektorátu Smeru sa venovali a venujú mnohí slovenskí sociológovia a analytici, za spomenutie určite stoja mená ako Oľga Gyarfášová, Milo Bahna či Martin Slosiarik (a ich článok tu), a tiež Vladimír Krivý (a kniha, ktorú zostavil, viac info tu).

V rozhovore so Zuzanou Kovačič Hanzelovou som sa pokúsil čo najstručnejšie predstaviť teóriu, ktorá vysvetľuje, prečo mnohí voliči stále ostávajú preferenčne pri strane spájanej s korupčnými škandálmi (doplňte si podľa ľubovôle, napr. aj Smer). Tu sa to pokúsim vysvetliť trochu detailnejšie. Teóriu predstavili približne pred dvomi rokmi Catherine de Vries a Hector Solaz (link).

Proces, na ktorého konci politická strana stráca voliča po odhalení korupčnej či inej aféry, má podľa de Vries a Solaza tri fázy.

Po prvé, informácia o kauze sa musí dostať k voličovi cez dôveryhodný informačný kanál. V tomto štádiu je najdôležitejšia úloha médií, ktoré o politickom dianí informujú. Prenesené do slovenského kontextu to však môže byť aj problém. Časť voličov Smeru jednoducho neuverí tomu, čo relevantné spravodajské médiá prinesú. A naopak: médiá, ktorým títo voliči veria, nemusia informovať o všetkom a rovnako. Viete si to predstaviť?

Po druhé, ak sa aj informácia o nejakej kauze k voličovi danej strany dostane, je nevyhnutné, aby vinu za túto kauzu pripísal volič strane a jej lídrom. Ak totiž vinu za korupčné správanie pripíše „iba“ radovým členom strany, prípadne nominantom bez členstva v strane (alebo komukoľvek, len nie úzkemu vedeniu strany), volič nemá dôvod meniť svoju preferenciu. Veď strana (čo v praxi často znamená predseda) za to nemôže.

Tretiu fázu nazývajú autori behaviorálna reakcia, ktorá môže mať tri podoby, a iba jedna z nich je zmena preferencie.

Povedzme, že volič skorumpovanej strany dôveruje informácii, že strana je skorumpovaná, a vinu za to naozaj pripisuje jej vedeniu vrátane predsedu. Ak však sám profituje zo situácie, kedy je táto strana pri moci, môže jej ostať preferenčne verný. Ak má taký volič napríklad zamestnanie (alebo jeho rodinný príslušník) vďaka straníckej nominácii, alebo profituje z verejných zákaziek, a tak ďalej…

Druhá reakcia nastáva, ak volič priamo zo situácie neprofituje, ale jednoducho nemá alternatívu v zmysle zastupovania záujmov a presadzovania verejných politík danou stranou. Zasadené do slovenského kontextu. Vtedy môže strane jej korupčné škandály odpustiť (lebo je pre neho verejná politika presadzovaná stranou dôležitejšia), alebo sa volieb nezúčastniť (stále však môže anketárovi povedať, že má k strane najbližšie). Je to ťažké predstaviť si pri Smere?

Napokon, treťou reakciou je zmena preferencie. Tam je však nevyhnutná akceptovateľná alternatíva. Kto ju ponúka voličom Smeru?

Takže si to zhrňme, čo všetko sa podľa tejto teórie musí stať, aby voliči odišli od strany spájanej s korupciou (kto chce, nech si dosadí napr. Smer a jej voliča). 1) Musí sa dostať k informáciám o škandále strany, 2) musí im aj uveriť, 3) vinu musí pripísať vedeniu strany, 4) z účasti strany na moci nemá volič osobný, rodinný či iný profit, a 5) existuje reálna, uveriteľná a akceptovateľná alternatíva.

Naozaj jednoduché. Alebo ani nie?


Prezidentka pravicových liberálov?

Category : Uncategorized

V nedeľu po prvom kole prezidentských volieb sa na chvíľu zdalo, že delenie ľudí na liberálov a konzervatívcov ovládne kampaň pred druhým kolom. Po pár dňoch kandidát Maroš Šefčovič rétoriku zmenil. No otázka, či Čaputovú volia liberálni, pravicoví voliči, a Šefčoviča skôr konzervatívc a ľavičiari, zostala.

Práve na túto otázku sa pokúsim odpovedať vo forme dvoch grafov, ktoré ukazujú rozloženie hodnôt voličov v dvoch dimenziách: liberálno-konzervatívnej a ľavicovo-pravicovej. Respondenti v prieskume sa mali na škále od 0 do 10 sami zaradiť, kde sa vidia.

Liberálno-konzervatívne delenie
Ľavicovo-pravicové sebazaradenie

Z grafov síce vidno, že voliči Zuzany Čaputovej sú, v priemere, mierne viac liberálni a pravicoví, a voliči Maroša Šefčoviča mierne viac konzervatívni a ľavicoví. Ale…

Po prvé, v oboch táboroch je väčšina voličov stredová, a výrazne sa neprikláňa ani k jednému z krajov. U Zuzany Čaputovej je to vyše 50% (liberálno-konzervatívne delenie), resp. 59% (ľavicovo-pravicové sebazaradenie). Pri Marošovi Šefčovičovi ide o podiel 38% (liberálno-konzervatívne delenie), resp. 52% (ľavicovo-pravicové sebazaradenie).

Po druhé, v oboch dimenziách platí, že väčšina voličov oboch kandidátov má rovnaké hodnoty – približne 53% ich elektorátov.

Po tretie, obaja kandidáti majú voličov aj liberálnych/pravicových, aj konzervatívnych/ľavicových, ale najmä dominantne takých, ktorí sa hlásia k stredu, a nie sú v týchto témach výrazne vyhranení.

Ak teda otázka znie, či v prípade výhry Zuzany Čaputovej môžeme povedať, že ju tam dostali liberálni voliči, myslím si že ide o prílišné zjednodušenie. Na jednej strane, mierny sklon do jednej či druhej strany u oboch kandidátov existuje. Na druhej strane, v tomto prípade existuje viac podobností než rozdielov, a išlo by tak podľa mňa o zjednodušenie, ktoré je skôr na škodu.

Pozn.: Údaje sú z reprezentatívneho prieskumu verejnej mienky vykonaného agentúrou Focus medzi 1. a 15. marcom 2019 na vzorke 1590 respondentov pre Katedru politológie FiF UK.


Prechody voličov: parlament, prezident, eurovoľby

Category : Uncategorized

Budú všetci voliči Smeru voliť Šefčoviča? A čo urobia voliči SNS? Zmobilizuje niekto chronických nevoličov? Podobné otázky sú kladené často. Už menej často existujú presné údaje, ktoré by sme pri zodpovedaní podobných otázok mohli využiť. Vďaka projektu s názvom ” Zlepšovanie komunikácie v oblasti demokracie a deficitov EÚ” dnes také údaje máme.

Graf nižšie ukazuje presuny voličov (a nevoličov) medzi voľbami do NR SR z roku 2016, prvým kolom prezid. volieb v roku 2019 a voľbami do Európskeho parlamentu v máji 2019.

Aj keď konkrétne percentuálne podiely nevidno, a retrospektívne dopytovanie na voľby spred troch rokov má svoje limity, diagram pekne ilustruje kľúč k víťazstvu Zuzany Čaputovej. Zatiaľ čo Šefčovič čerpal podporu najmä od elektorátu Smeru-SD (a niečo od SNS, a nevoličov z 2016), Čaputová dokázala brať nielen z elektorátov všetkých strán, ale tiež mobilizovať značnú časť predošlých nevoličov.

Vytvorené pomocou rawgraphs.io

Graf je založený na údajoch z reprezentatívneho prieskumu verejnej mienky vykonaného agentúrou Focus medzi 1. a 15. marcom 2019 na vzorke 1590 respondentov pre Katedru politológie FiF UK.


Komunálna remíza

Category : Uncategorized

Verejné vyjadrenia a vystúpenia politikov po sobotných komunálnych voľbách vyzerali ako preteky o to, kto je väčším víťazom. Argumenty pritom používali politici tak, aby práve ich strana bola zobrazená v tom lepšom svetle.

Po zverejnení detailných výsledkov štatistickým úradom sa verejnosť dnes už vie pozrieť na konkrétne čísla. Aj keď volebný systém v komunálnych voľbách a široká paleta volebných koalícií to robí menej prehľadné.

Ak sa máme baviť o tom, či z komunálnych volieb vyšla lepšie opozícia alebo koalícia, potrebujeme nejaké indikátory. Ja som si zvolil nasledovný: reálny počet hlasov, ktorý získal kandidát/-ka na starostu/-ku za jednotlivé strany alebo koalície strán. Prečo nie poslancov – lebo pri poslancoch môže človek krúžkovať viacero poslancov z viacerých strán, a považujem za prakticky nemožné vyčísliť podporu stranám na základe voľby poslancov.

A prečo reálny počet hlasov? Lebo to odráža jednoduchú vec. Schopnosť strany/koalície zmobilizovať voliča vo svoj prospech, a ochotu voliča dať hlas kandidátovi danej strany/koalície (a teda danú stranu/koalíciu z princípu neodmieta). Graf nižšie zobrazuje výsledky (v tisícoch hlasov).

Môj verdikt je teda jasný – remíza. Vládna koalícia (či už spolu, alebo jednotlivé strany samostatne) dokázali prilákať o približne o 1400 ľudí viac, ako strany, ktoré sú v NR SR v opozícii (opäť, či už samostatne alebo v rôznych volebných koalíciách). Samozrejme, môj prepočet nemusí byť dokonalý, aj kvôli tomu, že hlasy pre kandidátov podporovaných koalíciou strán, kde jedna (alebo viac) bola vládna/opozičná, a druhá (alebo viaceré) mimoparlamentné, som vylúčil z analýzy úplne. Pre kompletnosť ešte dodám, že kandidáti strán ĽSNS a ĽSPS dostali spolu 10 407 hlasov, na grafe ich neuvádzam.

A pre úplnosť č. 2 – strany Progresívne Slovensko a Spolu-OD pre účely tohto príbehu rátam medzi parlamentnú opozíciu. Viem, že aj keď majú zastúpenie v NR SR, neprešli parlamentnými voľbami, určujúca je pre mňa v tomto prípade ich deklarovaná snaha vymeniť Smer-SD vo vláde.

Moje postrehy teda sú:

i) Ani koalícia, ani opozícia sa podľa tohto nemôže jasne považovať za víťaza komunálnych volieb
ii) Tento výsledok odráža fakt, že krajina je značne rozdelená, a to rozdelenie je značne tesné
iii) Nielen nezávislí kandidáti, ale aj malé politické strany (resp. ich kandidáti) dostali nezanedbateľné množstvo hlasov, takmer 141-tisíc.



Zbohom deleniu na pravicu a ľavicu?

Category : Politika

Vplyvný britský magazín The Economist zverejnil pred niekoľkými dňami článok, v ktorom tvrdí, že starému dobrému deleniu politických strán na ľavicu a pravicu by sme mali zamávať na rozlúčku. Minimálne v Spojených štátoch Amerických sa zdá, že nové delenie bude na tých otvorených a uzavretých.

Myšlienka to nie je nová, a niekoľko krát som ju aj sám verejne vyslovil (napr. tu). A hoci táto téma nebola primárnym záujmom nášho výskumu pred marcovými voľbami do NR SR, mnoho údajov a vyjadrení respondentov v rámci fokusových skupín nás viedlo aj k problému delenia na ľavicu a pravicu. Len pre zaujímavosť, takto sa zaradili Slováci na ľavo-pravej škále pred voľbami (graf je z knihy “Voľby 2016: Spoločenské problémy a politické (ne)riešenia”, ktorá ide do tlače):

graf1_kap7

Ukazuje sa však, že na Slovensku, ale aj v iných krajinách, je ľavo-pravé delenie do veľkej miery iba nálepka. V knihe prezentujeme naše argumenty, prečo si myslíme, že kategórie pravice a ľavice neslúžia v slovenskom prostredí ako kompas, ktorý by ukázal ľuďom, aké riešenia požadovať v istých socio-ekonomických problémoch. Inými slovami, ukazuje sa, že ak je respondent postavený pred otázku, aký je jeho postoj k vybraným socio-ekonomickým témam, jeho odpoveď nie je motivovaná ideologickou preferenciou. Skôr sa zdá, že pojmy pravica a ľavica sú častejšie používané politickými stranami, a voliči sa s nimi jednoducho identifikovali podľa toho, ako sa označuje strana, ktorú volia.

Ďalší graf ukazuje, kam sa na ľavo-pravej osi zaradili voliči jednotlivých strán. Zaujímavé pritom je, že po Smere-SD má najväčší podiel ľavicových voličov SNS a ĽSNS.

graf2_kap7

Z tohto hľadiska zaujímavé údaje priniesol doteraz posledný zverejnený Eurobarometer z novembra 2015 (mám na mysli najnovšie zverejnené individuálne údaje). Okrem zaradenia san a ľavo-pravej osi, čo je bežnou súčasťou tohto celoeurópskeho prieskumu, sa pýtal ľudí aj na to, ako vnímajú take veci ako globalizácia, liberalizácia, reformy, odborové zväzy, či solidaritu.

Čakali by sme (aspoň niektorí), že čím sa človek cíti byť viac pravočiarom, tým negatívnejšie by mal vnímať aspoň odbory, a pozitívnejšie liberalizáciu alebo voľný obchod. Na Slovensku, ale ani v ďalších post-komunistických krajinách sa však žiadny súvis medzi týmito postojmi neukazuje. Inými slovami, nedá sa povedať, že Slováci, ktorí si o sebe myslia, že sú ľavicoví, by napríklad pozitívnejšie vnímali solidaritu, alebo negatívnejšie globalizáciu, než tí, ktorí sa označujú za pravičiarov. Ani v západných krajinách EÚ nie je tento vzťah učebnicový, avšak pri niektorých inštitúciách vo viacerých krajinách existuje.

Údaje, o ktorých píšem, boli zverejnené až po napísaní našej knihy. V nej predovšetkým vychádzame z prieskumov verejnej mienky, ktoré robila agentúra FOCUS pre denník SME, a 14 fokusových skupín, ktoré sme viedli s tímom v rámci Centra pre tertitoriálne a medzinárodné štúdiá pri katedre politológie. V nej vysvetľujeme, prečo tvrdíme, že seba-identifikácia ľudí na ľavo-pravej osi nevychádza zväčša zo zakorenených hodnôt, ktoré by následne ovplyvňovali postoje k aktuálnym otázkam spoločenského vývoja. Sú často iba nálepkami, ktoré používajú politické strany na vymedzenie sa voči sebe, a ktoré si voliči osvojili ako synonymické označenie toho, s ktorým blokom strán sympatizujú, resp. dané strany volia.


Prestaňme si klamať o imigrantoch

Category : Uncategorized

Slovenská vláda premrhala ďalšiu príležitosť byť európska. A to nielen v hodnotách, ktoré sú základom civilizácie, ku ktorej sa hlásime, ale aj v obhajobe dlhodobých ekonomických záujmov tejto krajiny. Prísť na summit o prerozdelení azylantov a dať na stôl ponuku so stovkou žiadateľov je znakom absolútneho nepochopenia obdobia, v ktorom žijeme a v ktorom má premiér Fico a jeho vláda za túto krajinu zodpovednosť.

Odhliadnime pritom na chvíľu od hodnôt. Predseda Smeru a zvyšok jeho spolustraníkov už roky dokazujú, že nie sú modernou ľavicovou stranou. Zelená politika ich nezaujíma a pri témach súvisiacich s menšinovými právami vyzerajú priam otrávene.

Sčasti by sa to aj dalo pochopiť, napokon ani Slovensko nie je vyspelou, postmateriálnou spoločnosťou západného typu. Ľudské práva, solidarita so slabými a odkázanými na pomoc nie je sexi téma pre priemerného slovenského voliča, ktorého primárne záujmy sú stále ekonomického charakteru.

Ekonomické argumenty

Ale sú tu práve aj ekonomické argumenty, ktoré sú v prospech prijímania imigrantov. Prvým faktom je, že populácia Európy sa zmenšuje, zatiaľ čo tá africká a ázijská rastie. Podľa Európskej environmentálnej agentúry tvorili Európania v roku 2010 približne 11 percent obyvateľov planéty.

Do roku 2050 ich bude zhruba 8 percent, a do roku 2100 iba 6 percent všetkých ľudí na zemi. Podiel Európanov teda klesne približne na polovicu. Spolužitiu s ľuďmi z iných kultúr a etnickej príslušnosti sa teda Európa asi nevyhne. Aj preto si netreba nahovárať, že utečenci či imigranti všeobecnejšie sa nás netýkajú.

Ani predstava, že Slovensko by sa pred imigráciou úplne uzavrelo, nie je ružová (nevraviac o tom, že je to prakticky takmer nemožné). Popredný slovenský demograf Branislav Šprocha v rámci prezentácie Prognostického centra pre spoločenskú integráciu (ProCeSI) prezentoval novú prognózu, v ktorej ukázal, ako by sa vyvíjala práceschopná populácia, ak by sa Slovensko úplne uzavrelo.

Do roku 2035 sa naša krajina zmení tak, že vo vekovej kategórii od 20 do 64 rokov budeme mať o vyše 450–tisíc práceschopných ľudí menej.

Samozrejme, namietať sa dá, že niekto môže pracovať už od 18 alebo do 67. Iní však študujú aj do 25… Dôležité nie sú detaily, pár drobných. Ako upozornil Šprocha z iniciatívy ProCeSI, prognóza je to veľmi spoľahlivá (berúc do úvahy možnosti demografie), pretože ide o ľudí, ktorí sa už narodili, a teda nie je ovplyvnená vývojom pôrodnosti.

Budú chýbať ľudia

Otázka teda znie, môže si Slovensko dovoliť prísť takmer o pol milióna (!) práceschopného obyvateľstva a tváriť sa pritom, akoby sa nič nedialo? Keď navyše neustále počujeme v správach, ako v rôznych sektoroch hospodárstva, od stavebníctva po zdravotníctvo, chýbajú zruční pracovníci a ich miesta sú obsadzované ľuďmi nielen z nových členských štátov EÚ, ale aj z Ukrajiny či Ďalekého východu.

Zároveň treba otvorene priznať, že samotné prijímanie utečencov bez ďalšej systematickej práce nepomôže. Slovensko si potrebuje nastaviť systematický spôsob, ako ľudí z cudzích krajín integrovať, dať im šancu, aby sa naučili jazyk. Starších naučiť zručnosti, ktoré im postačia aj na menej náročnú prácu, a ich deti zapojiť do štandardného školského systému.

A prečo by sme to robili? Pre ten istý dôvod, pre ktorý to robia napríklad Rakúšania s tureckou menšinou, ale aj so Slovákmi. Pretože je to ekonomický oveľa výhodnejšie, než sa o tieto problémy nestarať. Pretože, a v tomto sa nenechajme od politikov klamať, problém imigrantov sa nás týka, a jeho neriešením bude iba ďalej rásť.

 


Calendar

June 2020
M T W T F S S
« May    
1234567
891011121314
15161718192021
22232425262728
2930