Category Archives: Uncategorized

Pravica Ľavica Kotleta Opica

Category : Uncategorized

V POSLEDNOM OBDOBÍ sa vo verejnej debate, či už z úst politikov, alebo spoločenských elít, čoraz viac objavujú obvinenia voličov toho či iného tábora. Prívrženci ľavice môžu raz za úpadok demokracie, lebo dopustili vládu Smeru, fanúšikovia pravice majú zas na svedomí chudobu, keď dovolili Dzurindovi s Miklošom príliš drsné reformy.

V tomto blogu sa pozerám na to, či sa voliči Smeru, opozície a nevoliči od seba líšia v postojoch a hodnotách súvisiacich s demokraciou. Tento článok  som pôvodne plánoval dokončiť a vydať k výročiu 17.novembra, avšak kvôli zaneprázdnenosti vychádza až po druhom kole volieb županov, čo dáva čaro nechceného (vrátim sa k tomu na konci).

Pred samotným mäsom však ešte trochu omáčky, aby bolo jasné, z čoho som varil. Začiatkom novembra boli zverejnené nové dáta prieskumu “European Social Survey.” Šiesta vlna obsahovala špeciálny modul zameraný na postoje ľudí k demokracii, a tieto dáta využívam. Odpovede na otázky, ktoré analyzujem, boli na 11-bodovej škále. Štyri krajné možnosti som zhrnul do odpovedí, ktoré prezentujem ako “áno/súhlasí” alebo “nie/nesúhlasí,” stredové možnosti sú z viacerých dôvodov vynechané.

Otázka teda znie, líšia sa voliči pravice vo svojich postojoch k demokracii od voličov Smeru? Prípadne od nevoličov? Prieskum sa konkrétne pýtal, či a nakoľko sú pre demokraciu dôležité slobodné a férové voľby, médiá a opozícia slobodné v kritizovaní vlády, a ochrana národnostných menšín (len pre zaujímavosť, vzorka pre SK bola 1 847 ľudí). Odpovede sú zhrnuté v grafe:

Pre demokraciu je dôležité, aby...

Pre demokraciu je dôležité, aby…

Povedané ľudovo, v priemere sú Slováci najcitlivejší na slobodné a férové voľby. Naopak, najmenej na ochranu práv menšín. Voliči pravicovej opozície súhlasia systematicky vo väčšom počte s dôležitosťou každej otázky pre demokraciu. Systematicky najmenej priznávajú dôležitosť týmto otázkam nevoliči.

Čo z toho vieme vyvodiť a čo nám to hovorí? Vyvodiť z toho veľa, bohužiaľ, nevieme. Rozdiely medzi voličmi “pravice” a “ľavice” sú pomerne malé na to, aby sme mohli prehlásiť, že sú tieto dva tábory rozličné. Istejší si môžme byť akurát tým, že dôležitosť štyroch princípov uznávajú voliči pravice viac než nevoliči.

Avšak myslím si, že nám to napriek malým rozdielom hovorí veľa. Voliči pravicovej opozície, ako aj ľavicového Smeru uznávajú dôležitosť štyroch dôležitých princípov demokracie do (zhruba) rovnakej miery.

A tu je ten nechcený súvis s Kotlebovým úspechom. Nebude to otázka pravicovosti či ľavicovosti, ktorá oddeľuje voličov Kotlebu od ostatných. Zbytočne sa budú Sulík s Ficom predbiehať v obviňovaní voličov tých druhých (napr. tu a tu). Skôr nezvládnutie riešenia problémov, ktoré pociťujú ľudia, ktorí v minulosti dali hlas jednému či druhému mocenskému telesu.

Mimochodom, ešte jeden zaujímavý pohľad v súvislosti s víkendovou voľbou. Porovnanie Slovákov s inými národmi v tom, do akej miery považujú ochranu menšín za dôležité pre demokraciu.

minorities


Estónske gorily a slovenská lekcia

Category : Uncategorized

PROTESTY SPRED necelých dvoch rokov, ktoré spustilo zverejnenie údajného spisu Gorila, vyvolali v ľuďoch vlnu spravodlivého hnevu a túžbu po zmene. Dnes sa zdá, že hnev sa premenil na rezignáciu a dalo by sa dlho argumentovať za názor, že štát ovládli ešte väčšie gorily ako predtým.

Približne pred mesiacom som strávil 9 dní v Estónsku, kde som robil výskum na tému politických rezignácií a korupcie. Za ten čas som sa rozprával s 11 ľuďmi, expertmi z akademickej, mediálnej oblasti, neziskového sektora aj štátnej správy. Aj keď môj výskum nebol zameraný na témy ako ovládnutie štátu či financovanie politických strán (lebo o tom je v prvom rade Gorila), estónska verzia gorilieho škandálu sa stala témou viacerých rozhovorov.

Tento blogpost chce v krátkosti popísať, o čo išlo v Estónsku, ale najmä islustrovať, že aj keď politici možno kradnú (alebo chcú kradnúť) všade, záleží na tom, ako sa zachovajú ľudia a aké máme inštitúcie. Keďže respondentom som vzhľadom na citlivosť témy sľúbil anonymitu (bežný postup pri akademickom výskume), nebudú citácie v tomto blogu priradené k menám.

Škandál s financovaním strán

V máji 2012 napísal S. Meikar, bývalý člen vládnej Reformnej strany novinový článok, v ktorom odhalil niektoré praktiky financovania politických strán. Priznal, že sám daroval strane 115 000 estónskych korún (približne 7 370 eur), ktoré mu nepatrili a o ktorých pôvode nič nevedel. Peniaze mu priniesol  iný člen strany (Meikar bol v tom čase poslancom národného parlamentu) a naznačil, že sú od predsedu strany.

Meikar vo viacerých vystúpeniach uviedol, že rovnaký spôsob financovania používajú všetky strany a jeho motiváciou bolo prispieť k zmene regulačného rámca. Zákon o politických stranách v Estónsku totiž zakazuje dary a príspevky stranám od právnických osôb. Meikar teda opísal spôsob, ktorým sa tento zákon obchádzal – dary od firiem sa v hotovosti – igelitkách – dostali k členom strany a tí ich potom vložili na stranícky účet ako vlastné príspevky.

Reakcia politikov a úradov

Dotknuté osoby, vrátane bývalého pokladníka strany a v tom čase ministra spravodlivosti Kristena Michala tieto obvinenia odmietli.  „Keď sa objavil škandál s financovaním politických strán, žiadne iné strany neútočili na Reformnú stranu. Pravdepodobne majú v skriniach vlastných kostlivcov,“ poznamenal jeden z expertov.  Ďalší sa zhodli na tom, že takýto spôsob financovania politických strán bolo verejným tajomstvom. „Zdá sa, že novinári vedeli už dva alebo tri roky o tom, že peniaze prúdili do politických strán v igelitkách, avšak nemohli to publikovať.

Na druhej strane, viacerí experti vyzdvihli prácu polície a prokuratúry, ktorá zohrala dôležitú úlohu. Aj keď vyšetrovanie musela zastaviť, stála na strane verejnosti. „Dôkazy jednoducho chýbali. Jediné, čo existuje, je potvrdenie o vložení hotovosti na účet. Prokurátor mohol predvolať aj stovku svedkov, ale žiadny si na nič nespomínal.“ Jeden z expertov však upozornil na spoločenský význam následného kroku prokurátorov. „Keď z procesného hľadiska museli vyšetrovanie uzavrieť, rozhodli sa prepisy všetkých výsluchov zverejniť. Pri ukončených prípadoch im (prokuratúre) to umožňuje zákon. Následne to prebrali všetky média. Pre stranu to bolo veľmi nepríjemné čítanie, ako si jeden poslanec za druhým nevedeli spomenúť, odkiaľ vzali desiatky tisíc eur pre stranu. Jeden si požičal od svokry, ďalší si dlho sporil… Viete si predstaviť aký obraz to vyvoláva.

Reakcia verejnosti

Podľa mnohých expertov bola reakcia verejnosti prekvapujúca. „My Estónci veľmi nechodíme protestovať. Jediný skutočný protest, ktorý tu bol a týkal sa sochy ´bronzového vojaka´, tak to boli v uliciach najmä ne-estónci. Možno niekedy učitelia alebo lekári štrajkujú, ale kvôli politickej korupcii?“ Takto vysvetľovala expertka prekvapenie z toho, že škandál s financovaním strán došiel až k tomu, že niekoľko stoviek estónskych obyvateľov vyšlo do ulíc v rámci série demonštrácií.

Ďalší expert vyzdvihol úlohu médií. „Minister Michal sa snažil prinášať témy, pozitívne správy, ktoré mali prekryť jeho úlohu vo financovaní Reformnej strany. Avšak médiá akoby sa zhodli, že na tieto správy nebudú reagovať. Michalovi neposkytli priestor na žiadnu inú tému, pokiaľ nevysvetlí stranícke financovanie.“ Iný expert priznáva médiám iba úlohu sprostredkovateľa. „Je pravda, že politici vnímajú svoj obraz v médiách, avšak iba ako prostriedok k ich preferenciám, medzičlánok. Aj Reformná strana sa rozhodla niečo robiť, až keď v prieskumoch padala štvrtý mesiac po sebe.“ Ďalší expert tento obraz potvrdil. „Stranícke centrály skutočne veľmi pozorne pracujú s prieskumami volebných preferencií. A Reformná strana stratila v prieskumoch takmer 20 zo 40 parlamentných kresiel po štyroch mesiacoch od vypuknutia škandálu.

Okrem médií zvýraznili experti tiež význam občianskej spoločnosti a tzv. kreatívnych ľudí. „Spoločensky angažovaní intelektuáli a tzv. kreatívni ľudia sa začali ozývať, a to pomerne hlasným, intenzívnym spôsobom… V prípade financovania strán tu bola tiež ostrá opozícia voči politikom zo strany kreatívnych ľudí. To určite prispelo k tomu, že ľudia vyšli do ulíc.“ Ďalší expert poukazuje tiež na konkrétnu úlohu umelcov. V apríli 2013 sa na parlamentnej pôde konala udalosť, ktorá si mala pripomenúť 25. výročie založenia združenia kreatívnych ľudí. Mladá herečka Mari-Liis Lill využila práve túto udalosť a vystúpila s prejavom, ktorý ostro kritizoval vládnucu elitu. „Jej prejav bol veľmi silný a určite povzbudil mnohých ľudí k tomu, aby vyjadrili svoj názor.” 

Ľudové zhromaždenie

Do verejnej diskusie sa zapojil aj prezident republiky, ktorý zvolal stretnutie viacerých významných osobností verejného života: umelcov, akademikov, ľudí, ktorí mali na verejnosti dobré meno. Na tomto stretnutí, tzv. okrúhlom stole, sa predstavitelia občianskej spoločnosti rozhodli pre zapojenie širokej verejnosti do tvorby nových pravidiel, ktoré by mali regulovať vybrané aspekty politickej súťaže.

Tam sme si vybrali ‘crowdsourcing’ ako metódu outsourcingu.“ V praxi to znamenalo, že ľudia sa mohli prihlásiť do internetového fóra a napísať akýkoľvek návrh na zlepšenie regulačného rámca týkajúceho sa politických strán, ich financovania ale aj širšieho fungovania participatívnej demokracie. Diskusná platforma nebola anonymná, prispievatelia sa museli prihlásiť a identita bola overená podobným spôsobom ako pri elektronických voľbách, ktoré v Estónsku fungujú. V priebehu prvých troch týždňov sa do diskusného fóra zaregistrovalo 1 800 ľudí a odovzdali vyše šesť tisíc návrhov.

Oddelenie použiteľných a nepoužiteľných návrhov, ako aj ich triedenie do skupín prebiehalo v druhej fáze, ktorú respondenti nazvali smartsourcing. „Všetky návrhy boli zatriedené do skupín a komentované skupinou približne 30 expertov na danú oblasť. Bol to istý druh analýzy dopadov jednotlivých návrhov, v zmysle čo by sa stalo, keby individuálny návrh platil.“  V tejto fáze procesu sa stretli aj experti na jednotlivé oblasti s predkladateľmi jednotlivých návrhov z radov občanov, aby s nimi prediskutovali zámer návrhu a ďalšie detaily. Päť skupín, do ktorých boli ľudové návrhy kategorizované, tvorili nasledovné témy: otvorenosť politického priestoru, financovanie politických strán, participácia verejnosti pri tvorbe verejných politík, volebný systém, politický klientelizmus.

Treťou fázou procesu priamej politickej participácie bol tzv. Deň deliberácie. V apríli 2013 sa stretlo necelých 300 náhodne vybraných ľudí zo skupiny navrhovateľov a spolu s niekoľkými expertmi, spolu 314 účastníkov. „Náhodne vybraná vzorka bola reprezentatívna z hľadiska regionálneho pôvodu, veku, pohlavia a vzdelania. Týchto 314 ľudí diskutovalo klady a zápory jednotlivých návrhov a zaznamenávali preferencie.“ Po vyše siedmich hodinách deliberácie sa ľudia dohodli na finálnych 16 návrhoch, ktoré boli následne prepracované do formy návrhov zákonov. Tieto prezident Estónska Thomas Henrik Ilves predložil parlamentu na rokovanie v lete 2013.

A čo s tým Slovensko?

Estónsky príklad ukazuje niekoľko momentov, nad ktorými stojí za to zamyslieť sa. V prvom rade úloha, ktorú zohrala (niečo ako špeciálna) prokuratúra. Aj keď nemohla pokračovať vo vyšetrovaní či začať trestne stíhať, verejnosti urobila veľkú službu aj zverejnením prepisov výsluchov. Prečo by podobné niečo nemohla robiť aj slovenská prokuratúra? Ľudia a médiá by mali tlačiť na justičné orgány (aj sudcov a vyšetrovateľov), aby s verejnosťou komunikovali, a vysvetľovali svoje kroky.

Konanie T. H. Ilvesa tiež ukazuje, že aj keď má prezident iba reprezentačné právomoci, v kľúčových momentoch môže pohnúť dianím. Viete si predstaviť, ako by sa asi zachoval v podobnom prípade Ivan Gašparovič? Vidíte ako zvoláva okrúhly stôl s umelcami a intelektuálmi? Nuž, práve. Aj preto záleží, kto bude prezidentom.

Do tretice mi akosi na Slovensku chýba hlas elity, ktorý by sa ozval vždy, keď sa nám pred očami uzavrie biznis, ktorý je zjavne nevýhodný (typu SPP). Kde sú umelci, športovci, akademická obec, keď rozhodnutia vlády pripravujú rozpočet o peniaze, ktoré by vystačili sestričkám možno aj na tri krát vyššie platy, než im bolo sľúbené?

Samozrejme, že dvaja ľudia (prezident s generálnym prokurátorom) a pár hlasov svedomia národa nezachránia štát pred gorilami. Konečná zodpovednosť je v rukách ľudí, jednotlivcov. Estónsky príklad, myslím si, ukazuje, že sa to aj v postkomunistickom priestore dá.


Nové trendy v korupcii?

Category : Uncategorized

PRED NECELÝM mesiacom som bol pozvaný na Letnú školu politológie, porozprávať študentom pražskej VŠE niečo o meraní korupcie. Aby som mladých ľudí zaujal a nerozprával iba sucho o metodologických problémoch, pripravil som si niekoľko grafov s porovnaním vnímania korupcie v Čechách a na Slovensku.

V tomto článku chcem upozorniť na dva najzaujímavejšie. Prvý ukazuje podiel ľudí, od ktorých si niekto vypýtal alebo očakával úplatok, zoradené podľa oblastí verejného života. Nechajme bokom to, že niektorí respondenti nemusia posúdiť situáciu vždy správne, iní sa nemusia priznať, atď. Všimnite si dve oblasti, ktoré sú uvedené zhora ako druhé, a potom ako posledné v oboch republikách.

Podiel ľudí, od ktorých si niekto vypýtal, alebo očakával úplatok; podľa sfér verejného života.

Podiel ľudí, od ktorých si niekto vypýtal, alebo očakával úplatok; podľa sfér verejného života.

V Čechách si teda najčastejšie od ľudí pýtal alebo očakával úplatok “niekto iný,” a na treťom mieste bola súkromná sféra. Na slovensku tieto dve oblasti predbehlo iba zdravotníctvo. Čo si pod tým možno predstavovať?

Samozrejme, istú časť týchto situácii možno pripísať úplatkom v snahe získať prácu (alebo si ju aspoň udržať), či uzavrieť obchod. V diskusii s českými kolegami z pražskej politológie sme sa však zhodli, že sa nám v oblasti tzv. malej korupcie (angl. petty corruption) objavuje nový trend: sprostredkovatelia. Zďaleka však už nejde iba o firmy, ktoré vedia napísať projekt a vybaviť eurofondy.

Sprostredkovane sa dnes dá “vybaviť” zrýchlené konanie na katastrálnom úrade, stavebné povolenie, všetky papiere potrebné pri dovoze auta zo zahraničia, atď. Vyzerá to asi nasledovne: občan sa vyberie na úrad, aby získal povolenie na … (doplňte si podľa fantázie). Úradník mu povie, že sa to buď nedá, alebo to bude trvať príšerne dlho, alebo treba doplniť ďalšie množstvo papierov, o ktorých ste v živote nepočuli. Ak sa aj v takejto situácii snaží občan naznačiť, že je ochotný sa “neformálne dohodnúť”, na úrade nepochodí. A sklamaný, možno nasrdený odíde domov.

Do troch dní sa mu však náhle ozve “sprostredkovateľ”, obchodník, reprezentant nejakej agentúry, ktorá pomáha presne tieto problémy riešiť. Za províziu.  Občan teda províziu, alebo sprostredkovateľský poplatok zaplatí tejto súkromnej osobe, avšak stále s vedomím, že časť pôjde tomu pánovi s okrúhlou pečiatkou. Keď občanovi potom anketár položí otázku, do ktorej sféry zaradí svoju skúsenosť s úplatkom, čo odpovie? Súkromná sféra? Niekto iný? Úradníkovi predsa priamo žiadnu obálku nedal.

Ešte jeden graf na záver.

Súhlasíte s týmto tvrdením: Korupcia ovplyvňuje môj bežný život

Súhlasíte s týmto tvrdením: Korupcia ovplyvňuje môj bežný život

Ovplyvňuje korupcia váš bežný život? Na Slovensku takmer desať percent ľudí absolútne nesúhlasí, že by korupcia nejako ovplyvňovala ich osobne v každodennom živote. Ďalšia tretina obyvateľstva si myslí, že ich korupcia v bežnom živote skôr neovplyvňuje ako áno. V tomto kontexte sa treba pýtať, ako chce spoločnosť (ak vôbec) bojovať proti korupcii, ak vyše 40% populácie si myslí, že korupcia ich v podstate neovplyvňuje. Fakt, že v Čechách sa cíti korupciou “nedotknutých” až 60% ľudí, nemôže byť útechou.

Poznámka:

Zdrojom údajov je Eurobarometer 2011. Predošlé výskumy ukazujú, že trendy súvisiace s postojmi voči korupcii sa v čase menia iba veľmi pomaly, a preto je možné predpokladať, že situácia dnes nebude veľmi odlišná.


Hynek Mácha v Tallinne

Category : Uncategorized

NA LETISKU v Tallinne sú knihy zadarmo. A nikto ich nekradne. Aspoň sa tak zdá podľa množstva kníh, ktoré tam v čase môjho odletu stále boli.

Za bezpečnostnou prehliadkou sa totiž nachádza niečo ako knižnica s neobmedzenou výpožičnou dobou. Môžte si tam sadnúť do pohodlného kresla, a čakajúc na “boarding” sa začítať do vzrušujúcej knihy. Ak sa vám zapáči, kľudne si ju vezmete so sebou na cesty a nabudúce prinesiete. Alebo môžte priniesť aj inú. Môžte tiež v knihe nechať poznámku, želanie alebo upozornenie pre niekoho, kto knihu otvorí po vás. Vyzývajú na to nápisy v angličtine, ruštine aj estónčine.

HMTLL (4)

Tak som si pozrel menšie oddelenie s cudzojazyčnými knihami. Anglické, nemecké, ruské, to všetko sa dalo čakať. A potom ma prekvapilo niekoľko poľských, ba dokonca aj maďarských. Siahol som však po Máchovi. V češtine. Knihu som tam nechal pre ďalších cestujúcich. Bez odkazov či poznámok, tie si Hynek Mácha nevyžaduje.

Bola to príjemná zmena, nebyť zavesený na wifi, ale čakať na let pri poézii.

???????????????????????????????

HMTLL (2)

HMTLL (3)


Kam patrí Fico aj s milenkou

Category : Uncategorized

NA PRVÝ POHĽAD nevinná bulvárna záležitosť rozpútala medzi médiami a novinármi na Slovensku relatívne živú debatu o tom, čo je bulvár a čo patrí na stránky, resp. obrazovky serióznej spravodajskej organizácie. Reč je o fotkách premiéra Fica a jeho údajnej podriadenej (Úrad vlády SR doteraz neuviedol presnú pozíciu ani prac. náplň) Jany Halászovej, ktoré zverejnil týždenník Plus 7 dní.

Správu prebral, a príbeh ďalej rozvíjal denník SME. Avšak väčšina médií ostala ticho. Prečo? Podľa šéfa markizáckeho spravodajstva sa téme nevenovali, lebo je “bulvárna” (celý článok tu). Podľa SME však ide o verejný záujem, a preto Ficov bozk (o trochu vášnivejší, ako ten s Harabinom) patrí aj do seriózneho spravodajstva. Vysvetlenie tu. Napoko, pohľad na vec z právnej stránky poskytol blog OMediach.com.

Keďže som momentálne v Estónsku, kde sa kvôli výskumu zameranému na politickú korupciu stretávam denne s rôznymi ľuďmi z médií, ako aj politologickej a politickej sféry, dvoch respondentiek som sa na túto tému opýtal. Keď už je Estónsko takým vzorom v oblasti ekonomickej obnovy po kríze, alebo boja proti korupcii, prečo sa neopýtať aj na túto tému?

Po mojej otázke, či by si fotka premiéra s milenkou našla cestu do spravodajstva v Estónsku sa politologička aj novinárka zhodli, že nie. V tejto krajine platí nepísaná dohoda, že súkromie politikov sa rešpektuje, pokiaľ svojim konaním neohrozujú výkon funkcie. Dopočul som sa tiež, že jeden vysokopostavený politik v Tallinne, nazvyme ho estónsky poľovník, má už dlhší čas aféru. Avšak v žiadnom médiu sa o tom nedozviete.

Avšak, čo ak by dotyčná milenka pracovala na úrade vlády, a existovali by indície, že disponuje majetkom, ktorý si nemohla vzhľadom na vek a pracovnú skúsenosť sama zarobiť? Obe moje respondentky, nezávislé od seba, pokývali hlavou a zhodli sa na tom, že toto je ale úplne iná situácia. Podobnú “story” by točili vkuse všetky média, lebo verejný záujem, zneužitie funkcie a náznaky korupčného správania sú viac než zjavné. Navyše, za takéto podozrenie by tu premiér odstúpil a odišiel zo strany.

Ako teda zhodnotiť, či príbeh Ficovho bozku patrí do serióznych správ? Profesor Reynolds pri výučbe etiky pre novinárov na Georgetown University hovorieval, že sa vždy treba opýtať: Je táto informácia dôležitá vo volebnej miestnosti? Inými slovami, ak má príbeh potenciál zmeniť rozhodovanie voličov, do spravodajstva určite patrí.

Príbeh Ficovho bozku tieto parametre napĺňa. A tak Pluska, ako aj SME na tieto dôvody vo svojich článkoch upozorňujú. Médiám, ktoré sa rozhodli svojich čitateľov/poslucháčov/divákov o túto informáciu ukrátiť, je ťažké uveriť, že tak konali vo verejnom záujme.


Dôveruj… a plať dane!

Category : Uncategorized

Tento blog bol pôvodne písaný pre blogy na eTrend.sk. Originál tu.

DEKLAROVANÁ odhodlanosť Roberta Fica dodržať rozpočtový deficit pod 3% za každú cenu spustila zaujímavú debatu už v minulom roku. Obzvlášť pestrá je diskusia o schopnosti štátu vyberať dane. Keď k tejto téme Konštantín Čikovský napísal, že výber daní predsa len nejako súvisí aj s „nasranosťou publika,“ spomenul som si na vedecký dôkaz.

V septembri minulého roka ho prezentoval na výročnej konferencii APSA (American Political Science Association) litovský politológ Vytautas Kuokštis (príspevok na stiahnutie tu).

Kuokštis sa pozrel na tri pobaltské krajiny počas prvých rokov krízy a ako zvládli skrotiť svoje rozpočty. Všetky tri krajiny zvolili v rámci boja s krízou predovšetkým internú devalváciu, teda obrovské škrty verejných výdavkov sprevádzané poklesom zamestnanosti. Estónsko dostalo ako prvý štát svoj rozpočet pod kontrolu, s deficitom 2% HDP v roku 2009 (a prebytkami v rokoch 2010 a 2011).

Ako ukazuje graf nižšie, efektívnejšie skrotenie verejných financií Estónskom nenastalo vďaka skresaniu výdavkov, ale oveľa miernejšiemu poklesu príjmov. Príčinou neboli ani rozdielne zmeny v daňových zákonoch či iných ekonomicko-štruktúrnych faktoroch, ktoré Kuokštis v príspevku vylúčil.

Graf: Prepad výberu daní

kuokstisZdroj: Kuokštis 2012

Kuokštis sa ďalej zameral špeciálne na Estónsko a Litvu. Dve krajiny s takmer identickými ekonomickými problémami a približne rovnakou zmenou v daniach. Prvej sa však medziročne prepadne výber daní o 4,2%, zatiaľ čo druhej o 19,7%. Ak to nie je ekonomickými opatreniami, čím potom?

Použijúc regresnú analýzu a ďalšie štatistické testy autor ukázal, že je to dôvera voči politickým inštitúciám. Slúži ako bariéra, ktorá zabraňuje vstupu do šedej ekonomiky – teda vyhýbaniu sa daní.

Ak teda vláda (a nielen táto) chce zefektívniť výber daní, možno by namiesto zmien rôznych zákonov, dvíhania sadzieb či možného zavádzania nových daňových systémov stačilo jednoduché – začať sa správať dôveryhodne.


Skúšal, pokiaľ mu to prejde

Category : Uncategorized

BRITSKÝ poslanec Chris Huhne (Lib-Dem) sa v pondelok priznal, že pred desiatimi rokmi prekročil rýchlosť, avšak v snahe vyhnúť sa škandálu hodil vinu na svoju manželku. Zároveň ohlásil, že sa vzhľadom na vzniknutý škandál vzdáva aj svojho poslaneckého miesta.

Do slovenských médií táto pomerne nezaujímavá správa nedorazila. Prečo aj, v miestnych pomeroch nie je priestupok za volantom dôvodom ani na zahanbenie pristihnutého či pohoršenie straníckeho šéfa, ako v prípade Huhna a Clegga. Rýchlosť, alkohol, všetko jedno. Stačí si spomenúť na pár príkladov (tu, tu, tu, a ešte aj tu a zoznam ďalších napríklad tu).

Samozrejme, rozdiely v politickej kultúre a vyvodzovaní zodpovednosti sú známe dávno. Samo o sebe by to nebolo zaujímavé. Avšak, a tu sazačína presah na Slovensko, príhoda sa stala udalosťou dňa v Británii. BBC Radio oslovilo, okrem iných, aj  politického komentátora, ktorého meno si nepamätám (počúval som na jedno ucho, nerobil som si poznámky). Jednoduchá otázka: prečo politici riskujú takéto prešľapy, keď vedia, že sú podrobne sledovaní verejnosťou a médiami?

Expert mal ešte jednoduchšiu odpoveď. Pretože sú rovnakí ako obyčajní ľudia (ich voliči) v tom, že skúšajú ako ďaleko môžu zájsť, čo im ešte prejde.

Rovnakí sú v tomto ohľade však aj politici (na Slovensku, v Británii a asi na celom svete). Prečo si Smer môže dovoliť znárodňovať zdravotné poisťovne napriek arbitrážam či hrozbe protiústavnosti? Lebo zákaz zisku mu prešiel. Bez ujmy. Rovnaký dôvod prečo firma N. Havalca dostala ďalšiu pochybnú zákazku od štátu.

Môže sa nám to páčiť alebo nie, ale politici vždy skúšali, kam až môžu zájsť. A vždy zašli ať tak ďaleko, ako im to voliči dovolili. Preto ak porovnávame (politickú) kultúru Slovenska napríklad s tou britskou, netreba porovnávať politikov. Tí budú stále skúšať. Hranice určujú ľudia.


Pravica vyberá prezidenta

Category : Uncategorized

Keby ste boli Sulíkom, asi by ste na takéto stretnutie tiež radšej “zabudli.”


Slováci: priemerní aj v kríze

Category : Uncategorized

EURÓPA žije v zložitých časoch, a dá sa povedať, že kríza plní správy novín deň čo deň už niekoľko rokov. Podľa niektorých sme iba na konci jej začiatku. Na druhej strane, Medzinárodný menový fond prognózuje Slovensku najvyšší hospodársky rast. Ako teda ďalšie kolo krízy zasiahne Slovákov, nevieme. Môžme sa však pozrieť, ako prežili  ľudia spod Tatier jej prvé roky.

Iba nedávno boli zverejnené rozsiahle dáta (tzv. druhý update, ktorý obsahoval Slovensko, ale napríklad aj Írsko či Grécko. Tieto krajiny v prvom vydaní z októbra 2011 neboli) , ktoré sa pravidelne zbierajú v mnohých štátoch Európy v rámci jedného z najväčších Európskych projektov – European Social Survey. Práve najčerstvejšie, piate kolo, obsahovalo aj extra modul na tému Dôsledky hospodárskej recesie, vďaka ktorému môžme porovnať, ako krízu pociťovali domácnosti na Slovensku, v porovnaní s ďalšími krajinami Európy.

Pred samotným porovnaním nezaškodí pripomenúť, že ide o subjektívne hodnotenie ľudí z rôznych kultúrnych a ekonomických prostredí. Priblížil to v rozhovore pre SME Ľudovít Ódor; napríklad slovenský dôchodca môže ťažšie znášať pokles príjmu o 20 eur, ako senior z pobaltia, ktorému znížia penziu o 50 eur.

Prvý z troch grafov, ktoré som vybral na prezentáciu, ukazuje podiel domácností, ktorým sa v rokoch 2007 až 2010 výrazne znížil príjem (presnejšie vysvetlenie dotazníka pozri na konci blogu).

Ako vidno, najviac domácností, ktoré sa museli vyrovnať so značnou stratou príjmu počas prvých rokov krízy, bolo v Bulharsku. Prvú päťku ešte dopĺňa Ukrajina, Írsko, Grécko a Rusko. Na Slovensku pripustila značné problémy s príjmom necelá štvrtina domácností, čo vôbec nie je málo. Avšak v európskom meradle patríme skôr k tým lepším krajinám. Medzi post-komunistickými štátmi sa v tomto ohľade darilo Slovensku najlepšie. Zaujímavé v tomto rebríčku je, že české domácnosti sú na tom mierne horšie ako maďarské. Osobne by som za tým hľadal pomerne štedrý sociálny systém u južných susedov.

Druhý graf ukazuje podiel domácností, ktoré počas krízy museli významne siahnuť na úspory, prípadne sa zadĺžiť, aby pokryli bežné životné náklady. Spomínané maďarské domácnosti sa v tomto ohľade už dostali viac dopredu, no podľa očakávaní na úspory, resp. nové úvery najviac siahali Íri a Gréci. Slovensko je niekde v strede, asi každá piata domácnosť nezvládala pokryť bežné životné náklady z bežných príjmov.

Mimochodom, zaujímavá je pozícia Estónska v druhom rebríčku. Podľa makroekonomických ukazovateľov bola táta pobaltská krajina najviac postihnutá krízou spomedzi nových členov EU. Avšak na úspory alebo po pôžičkách siahlo najmenej domácností práve v Estónsku (v relatívnom vyjadrení, samozrejme, a spomedzi post-komunistických krajín). Tak ako pri zníženom príjme, aj pri krytí životných nákladov bolo najmenej problémových domácností v škandinávskych krajinách a Holandsku.

Za pomerne zaujímavý považujem posledný graf, ktorý ukazuje podiel domácností, ktoré si kvôli kríze museli uprieť dovolenku alebo nejaké vybavenie v domácnosti. Najprv očakávaní matadori: vedie Írsko, slovenské domácnosti približne v strede, medzi východnou a západnou Európou, a najmenej si odopierali v Škandinávii a Holandsku. Zaujímavý je však skok Českej republiky, ktorá zaznamenala tretí najvyšší podiel domácností, ktoré si (kvôli kríze) odopreli dovolenku alebo domáce vybavenie (žeby tá tradičná skrblícka nátura?). Na druhej strane, smerom nišžie, skákali aj Gréci. Neodškriepiteľne zasiahnutí krízou, donútení siahať na úspory alebo sa zadlžovať, nevyzerajú však na to, že by si primerane problémom aj odopierali. Alebo sa vybrali na dovolenku pešo na najbližšiu pláž…

Grafy uvedené vyššie nie sú žiadne presne namerané čísla ako napríklad prepad HDP či registrovaná nezamestnanosť. Odrážajú nielen objektívne hospodárske problémy v krajine, ale aj silu sociálneho systému nahradiť stratu príjmu, či kultúrne vzorce správania sa pri seba-hodnotení, či šetrení / ochote zadlžovať sa. Myslím si však, že to je na nich to pekné. Presnejšie ako ekonomické štatistiky odrážajú to, ako v reálnom živote pociťujú dosahy krízy skutoční ľudia.

*Poznámka
Konkrétne tázky položené v dotazníku boli: a) To what extent you had to manage on lower household income? b) To what extent you had to draw on savings/debt to cover ordinary living expenses? c) To what extent had to cut back on holidays or household equipment?

Respondent si mohol vybrať zo stupnice od 1 do 7, kde 1= vôbec a 7= do veľkej miery. Všetky tri grafy ukazujú podiel odpovedí 6 a 7, ktoré sa dajú považovať za indikátor problémov, zoradené podľa súčtu. Približné rovnaké poradie krajín a úplne rovnaké “klastre” vznikli aj po zoradení na základe odpovedí 1 a 2, ktoré práve naopak vyjadrujú relatívne bezproblémové zvládnutie krízy. Viac o tzv. Likertovej škále, zväčša 5- alebo 7-stupňovej, tu.


Nevešajte sa, bude dobre. Snáď raz

Category : Uncategorized

V NEDEĽU ráno ma zobudila správa od priateľa z detstva. Už niekoľko rokov žije v Londýne a hneď v pondelok vraj požiada o britský pas. Aj keby mu ten slovenský mali vziať. Neprekvapilo ma to, keďže som ešte po polnoci na sociálnych sieťach debatoval so Slovákmi v Bruseli o ich nechuti sa ďalšie štyri roky vrátiť na Slovensko.

Emócie hrajú samozrejme veľkú úlohu pri podobných vyhláseniach. No treba ich vnímať skôr ako ukazovateľ niečoho iného. Mladí ľudia predsa neodišli zo Slovenska len kvôli tomu, že pred šiestimi rokmi zavládol Fico so Slotom. Rovnako ako sa pred dvomi rokmi len kvôli Radičovej a Lipšicovi nevrátili naspäť. Avšak zloženie vlády vníma mladšia zahraničná generácia ako indikátor toho, kam sa bude krajina uberať najbližšie mesiace, možno roky.

Dá sa však predstaviť a veriť, že výsledky volieb nie sú úplnou katastrofou a Slovenskú spoločnosť môžu posunúť vpred z dlhodobého hľadiska. Má to síce pár háčikov, potenciál však nie je malý.

Kľúčom k úspechu je vzťah strán k voličom. Smer aj strany pravice mali doteraz svoj zaužívaný model komunikácie a správania sa. Fico rozprával a konal tak, aby nadbiehal svojim voličom. Tí cez televízne obrazovky počuli a dostali, čo chceli. Prehnane povedané, smerácka politika a Ficova rétorika skákala tak, ako si voliči zapískali. Na druhej strane pravica, a pre zjednodušenie povedzme SDKÚ, sa snažila cvičiť so svojimi voličmi. Strany bývalého zlepenca nemali kedysi problém obhajovať nepopulárne opatrenia pri riadení štátu. Keďže im to išlo celkom dobre, zjavne uverili tomu, že rovnako úspešne si obhája aj korupčné škandály.

Volebný výsledok nie je len fackou pre pravicu, ktorá si pomaly priznáva, že to prepískla a voliči už na jej nôty tak húfne netancujú. Pravica by si mala čím skôr uvedomiť, že v obale s nápisom „menšie zlo“ už nepredá každú … hlúposť. No veľká lekcia čaká aj Smer a jeho voličov. Ficova vláda si so zavedením milionárskej či bankovej dane štyri roky nevystačí. Existuje šanca, že Robert Fico bude musieť šetriť a presadzovať aj nepopulárne opatrenie. A vysvetľovať ich. Napokon, keď vláda narazí na dlhovú brzdu a Európsku komisiu z jednej strany a nespokojných lekárov, učiteľov (atď.) tak snáď pochopí, že populizmus, ale aj kradnutie má svoje hranice. Každé euro, ktoré zbytočne skončí v nejakom tuneli pod Sitnom mohlo ísť predsa na vianočný dôchodok. A možno to pochopia aj jeho voliči.

Inými slovami, prospelo by, ak by pre zmenu voliči usmerňovali pravicu, a Smer sa pokúsil vychovávať na chvíľu voličov.

Slovenskí politici si nepochybne zaslúžili lekciu. Otázkou len ostáva, či SDKÚ tesne nad „päťkou“ a Smer takmer pri „deväťdesiatke“ je dosť jasný signál. Ak Dzurinda s Miklošom zatrúbia ešte dnes na ústup, prvé pozitívum volieb je tu. Ďalšie nemusí prísť tak skoro, štyri roky sú dlhá doba, obzvlášť v dnešných turbulentných časoch. No stále existuje šanca, že si raz v budúcnosti s úsmevom povzdychneme, ako dobre sme v tom 2012 odvolili.


Calendar

November 2020
M T W T F S S
« May    
 1
2345678
9101112131415
16171819202122
23242526272829
30