Category Archives: Pravda

Kali a pár drobných

Category : Pravda

PRED VYŠE dvomi rokmi sa Robert Kaliňák,  vtedajší a tiež súčasný minister vnútra, bohorovne vysmial do ksichtu sudcom Európskeho súdu pre ľudské práva. Napriek ich opakovanému zákazu vydal Mustafa Labsiho do Alžírska.

Odvčera poznáme cenu za to, že Kaliňák vedome a úmyselne porušil ľudské práva a obhajoval sa tým, že pokuta je “iba” niekoľko tisíc eur. Údajne víťazstvo zdravého rozumu vyjde republiku na 15 tisíc eur. Pre starších voličov Smeru – takmer polmilióna korún.

V apríli 2010 som k tomuto príbehu napísal glosu, ktorú dnešné vedenie Pravdy odmietlo uverejniť (viac tu). Okrem iného som sa v nej pýtal:

Európsky súd pre ľudské práva nielenže vydal predbežný zákaz vyhostiť ho, ale svoje rozhodnutie aj zopakoval. Lenže čo tam po nejakých ľudských právach či medzinárodných zzmluvách, keď pokuta je ,,len niekoľko tisíc eur“. Mimochodom, zaplatil by ju Kaliňák z vlastného?

Dnes sa môže občan pýtať rovnako. Zaplatí minister Kaliňák tých pár drobných z vlastného? Alebo, poučení Gorilou, snáď ešte niekto pochybuje, že pätnásť litrov nie je pre Fešiho len pár drobných?


Censored Criticism?

Category : Pravda

This text was originally written for the Pravda paper, however, never published. Although rejected by editor-in-chief with this explanation – the topic is not interesting for anybody – the fact is that the publishing of the article was firstly postponed for several days. On the contrarz, the biggest competitor (SME daily paper) devoted to the topic space on its front page AND a commentary in the opinion section. My text is published here in the very same wording for readers evaluation.

NA SILNÉ výroky a sľuby premiéra (napr. o odvolaní chybujúceho ministra do troch minút) si verejnosť už zvykla. Rovnako aj na fakt, že Robert Fico, zdá sa, na vlastné predsavzatia môže aj zabudnúť. Nečinnosť v prípade Roberta Kaliňáka preto neprekvapuje. Mala by však pobúriť. Už len kvôli vyhosteniu Labsího.

Podľa najvyššieho súdu hrozí Labsímu v Alžírsku mučenie. Ústavný súd jeho kauzu ešte neuzavrel, a Európsky súd pre ľudské práva nielenže vydal predbežný zákaz vyhostiť ho, ale svoje rozhodnutie aj zopakoval. Lenže čo tam po nejakých ľudských právach či medzinárodných zmluvách, keď pokuta je ,,len niekoľko tisíc eur“. Mimochodom, zaplatil by ju Kaliňák z vlastného?

S Harabinom si Kaliňák pokojne môže hovoriť ,,pán kolega“

Kazašská novinárka, zásah v Dunajskej Strede, čínski agenti, írska výbušnina… to je bilancia! A na záver volebného obdobia ešte povestná čerešnička – na prvý pohľad arogantné pohŕdanie ľudskými právami a medzinárodnými záväzkami krajiny. Povedať, že takého ,,výkonného“ ministra Slovensko v tomto tisícročí ešte nemalo je v konkurencii tejto koalície prisilné. S Harabinom si však Kaliňák pokojne môže hovoriť ,,pán kolega.“

,,Sú veci, keď si človek musí povedať – stačilo! Inak začne škodiť,“ zauvažoval si Fico v roku 2007. Jeho optikou sa bez váhania dá pozerať dnes na ministra vnútra. Obraz krajiny v zahraničí je už poškodený dosť.


Fischer Reelected, Extreme Right Expectedly Low

Category : Pravda

Originally written for Pravda paper, published on April 25.

Rakúsko si súčasného prezidenta ponechá aj ďalších šesť rokov. Podľa predbežných výsledkov presvedčil Heinz Fischer viac ako tri štvrtiny občanov (78,7 %), ktorí prišli k urnám a stal sa tak víťazom už po prvom kole volieb. Ďaleko za ním skončili kandidátka slobodných Barbara Rosenkranzová (15,5%) a mimoparlamentný kresťanský demokrat Rudolf Gehring (5,8%).

Napriek formálne silným kompetenciám plnia povojnoví prezidenti v Rakúsku zväčša iba reprezentatívne úlohy. Podľa hodnotenia rakúskych médií ani Fischer doteraz z tohto tieňa nevykročil. Avšak bol prvým prezidentom v histórii republiky, ktorý vetoval zákon a vrátil ho parlamentu. Die Presse ho po šiestich rokoch v úrade označil za diplomata a prezidenta s dobrou náladou, ktorý má blízko k ľudu.“

Úspech Heinza Fischera v roku 2004 znamenal návrat sociálneho demokrata do prezidentského úradu po 30 rokoch. Ako prezident sa však snažil byť nadstranícky a podľa rakúskych médií sa mu to darilo. Medzi najväčšie Fischerove úspechy patrí presadenie takzvaných veľkých koalícií v rokoch 2006 a 2008.

Znovuzvolenie súčasného prezidenta bolo podľa mnohých prieskumov isté dlhý čas vopred. Veľkou volebnou záhadou sa tak pred nedeľou stala podpora Fischerovej protikandidátky Barbary Rosenkranzovej. Svojimi výrokmi o nacizme a plynových komorách si vyslúžila nálepku extrémistky, ktorej sa počas kampane nedokázala zbaviť.

Dnes je však jasné, že ani výroky namierené proti prisťahovalcom jej nepomohli prilákať ani toľko voličov, koľko mala jej strana v ostatných parlamentných voľbách. Všeobecný nezáujem o politiku ilustruje aj prieskum denníka Die Presse medzi mladými ľuďmi. ,,Rosenkranz? Nie je to tá vec, ktorú sa modlia ľudia v kostole?“ (Rosenkranz znamená v nemčine aj ruženec – pozn. red.) Takto reagoval 17-ročný mladík v ankete novín Die Presse. Práve 16- a 17-roční si mohli včera vyberať hlavu štátu po prvý krát.

V praxi to znamenalo viac ako 300-tisíc hlasov navyše, o ktoré mohli kandidáti na prezidenta zabojovať. Podľa odborníkov však neúspešne. ,,Je to tá najnudnejšia kampaň v histórii,“ zhodnotil pre Die Presse analytik Bernhard Heinzlmaier. Viacero mladých pôjde k urnám kvôli rodičom, alebo zo zvedavosti, dodal.

Okrem nižšieho veku mali podľa predbežných výsledkov včerajšie prezidentské voľby aj ďalšie prvenstvo – v nízkej účasti (49 %) a množstve neplatných hlasovacích lístkov (8-9 %). Tie sa zvyknú odovzdávať na protest proti všetkým kandidátom, keďže tak zvyšujú účasť a tým aj hranicu potrebnú na víťazstvo v prvom kole volieb.

BONUS:

Nezáujem o voľby najmä medzi mladými ľuďmi asi najlepšie islustruje trapas, ktorý pobavil Rakúsko iba pár dní pred voľbami. Mladá 27-ročná Catrin K., členka FPÖ, nedokázala odpovedať na nasledujúcu otázku reportér rádia Ö3: ,,O aký úrad sa uchádza prezidentská kandidátka Barbara Rosenkranzová (rovnako kandidátka FPÖ)?“ Keď reportér Tom Walek zopakoval otázku s prízvukom, že Rosenkranzová je prezidentská kandidátka, mladá Catrin odvetila: ,,Na to si teraz netrúfam odpovedať.“

Zdroj: rádio Ö3 / denník Österreich


Crisis Suppress Populist Campaign In CEE

Category : Pravda

Originally written for Pravda paper, edited  version published on April, 15th.

NAPRIEK prognózam o konci krízy je nezamestnanosť stále na vrchole. Státisíce nezamestnaných v stredoeurópskych krajinách by mali trápiť každú vládu. No v situácii, keď sú voľby za dverami (v prípade Maďarska už jednou nohou dnu), je to starosť najmä budúceho kabinetu.

Veľmi poučné je preto sledovať Budapešť, Bratislavu a Prahu. Konkrétne ako sa v zápase o voliča správajú strany, o ktorých víťazstve a účasti v budúcej vláde nepochybujú prieskumné agentúry. Vzhľadom na recesiu je totiž volebná kampaň limitovaná dvomi tvrdými mantinelmi: hospodárskou krízou a požiadavkami voličov.

Samozrejme, ekonomické problémy Maďarska, Slovenska a Česka sa nedajú položiť na rovnakú úroveň s vedeckou presnosťou. Aj preto, že nemá každý euro ani menový fond za chrbtom. No vo všetkých troch krajinách sú bez práce státisíce ľudí. Dlh verejných financií stúpa, výber daní je nízky, nových investícií je málo. A o prebujnenej korupcii, ktorá asi najviac kazí podnikateľské ovzdušie strednej Európy sa už otvorene hovorí všade. Neexistuje veľa okolností, ktoré by politikov nútili k zásadným reformám a šetreniu silnejšie.

Z druhej strany ihriska je však ešte tvrdší mantinel – volebná kampaň. Právo hlasovať majú sklamaní dôchodcovia, mamičky na materskej, aj tie státisíce nezamestnaných. A železné pravidlo každých volieb hovorí, že kto nesľubuje, ten nevyhráva.

Traja lídri, ktorí s väčšou či menšou pravdepodobnosťou budú zostavovať vládu po voľbách, sa na predvolebnej šachovnici musia pohybovať opatrne. Úlohou každého z nich (s výnimkou Orbána, ktorý má väčšinu už po prvom kole) je získať maximum hlasov (prostredníctvom štedrých sľubov). Avšak s vedomím, že modré z neba budú musieť občanovi znášať práve ich vlády. Mimoriadne poučný je preto pohľad na to, ako si budúci premiéri počínajú.

Najjednoduchšiu, hoci ani zďaleka nie najpríjemnejšiu pozíciu mal Viktor Orbán v Maďarsku. Podľa predpovedí mal zostavovať vládu sám. Vďaka náskoku, ktorý mal pred ostatnými, nemusel v predvolebnej kampani sľubovať hory-doly. No musel rátať s tým, že za každý nedodržaný sľub bude zodpovedný len a iba Fidesz.

Hoci stranu Roberta Fica by o víťazstvo pripravil len zázrak, sám vládu asi nezostaví. Náskok v preferenciách budúceho premiéra netlačí do sľubov o štrnástych dôchodkoch či náhrade škody klientom nebankoviek. Hoci mnohé citlivé, nepopulárne a nevyhnutné opatrenia, ktorým sa asi nevyhne, zatiaľ odmieta (zvyšovanie dôchodkového veku).

Najťažšie o svoju vládnu budúcnosť musí bojovať Jiří Paroubek. Hoci prieskumy vyhráva, sformovanie jeho vlády ohrozuje nárast popularity nových strán a neprijateľnosť komunistov. Preto sa ČSSD drží typicky ľavicovej rétoriky bez ohľadu na krízu. Zrušenie poplatkov v zdravotníctve, viac dane z dividend, zvýšiť sociálne výdavky štátu …

Ako teda čítať správanie sa troch najobľúbenejších politikov vo svojich krajinách? V prvom rade, aj veľkí populisti vedia, že rozdávanie má svoje hranice. Že rozpočet nie je rozprávkovým somárikom, z ktorého dukáty padajú na požiadanie. Dnešným politikom dáva túto lekciu kríza. Horšie však bude vyzerať hospodárska politika v rukách populistov, keď kríza raz skutočne skončí a tlaky na zvyšovanie preferencií nebude z druhej strany nič vyrovnávať.


Solidarity First, Money Later

Category : Pravda

Originally written for Pravda paper, published on March 27, 2010. Edited online version here.

Stovky tisíc ľudí bez práce. Krachujúce firmy. Cez podobnú optiku je kríza najviditeľnejšia medzi bežnými ľuďmi. Ďalšie súvisiace problémy (pokles výroby, zmrazenie platov, …) sa zvyčajne odbili krátkym ,,lebo kríza.” Avšak krajiny EÚ mali svoje ekonomické problémy dávnejšie. Za ostatné dva roky sa iba zvýraznili. Únia sa tak dá rozdeliť do niekoľkých regiónov, podľa charakteru problémov.

Ťažkosti krajín z Pobaltia pramenia z nezvládnutej menovej politiky. Tallinn, Riga a Vilnius sa v minulosti zaviazali, že udržia pevný výmenný kurz vlastnej meny k euru. Okrem výhod to prinieslo aj negatívne ,,bočné efekty” vo forme dvojcifernej inflácie pred krízou. Centrálnym bankám nepomohli vysoké úroky a nezabránili ľuďom a firmám požičiavať si a obchodovať v eurách. Výsledok: asi 90 percent dlhov je v eurách. A tak krajiny, ktoré nutne potrebujú podhodnotiť svoju menu, nemôžu.

Z iného súdka sú problémy Maďarska či Grécka. V týchto krajinách nezvládnutá rozpočtová politika kumulovala počas dlhých rokov dlhy. Inými slovami, vlády sústavne míňali omnoho viac, než vyzbierali na daniach. A požičiavať si do nekonečna sa nedá.. Svetová kríza teda nespôsobila fiškálnu nahotu Grékov, len ju pomohla odhaliť. A snáď včas a dostatočne varovala hriešnikov ako Taliansko, aby nepokúšali svoj rozpočtový osud.

Napokon sú tu štáty ako Česko či Slovensko. Dlhy sú síce v únosnej miere a nemusí sa kvôli záchrane Bratislavy schádzať špeciálny summit v Bruseli. Už dvadsať rokov sú však zanedbávané štrukturálne stránky hospodárstva. Nízka mobilita pracovníkov, nedostatočná integrácia menšín či prebujnená korupcia sú problémy, ktorých skoršie riešenie by pomohli znižovať následky krízy. Takzvané hladové doliny mohli byť menšie. A predstavte si tú podporu, keby aspoň polovica z každého úplatku skončila namiesto obálok a kufríkov v sociálnom systéme.

Samozrejme, takto popísané problémy jednotlivých krajín EÚ sú veľmi zjednodušené. Avšak dostatočne ilustrujú rozdiely medzi nimi. Problém je v tom, že tieto odlišné ekonomiky sa tvoria jednotný trh a väčšina z nich aj menovú úniu. A to je málo na to, aby systém dlhodobo fungoval. Ak chce totiž únia úspešne rásť a zaručiť svojim občanom nerušený blahobyt, nestačí len odstrániť hranice medzi sebou a spoľahnúť sa na viac obchodu na väčšom trhu.

Grécky veľvyslanec v Bratislave mal vo štvrtok pravdu, keď povedal, že Európa potrebuje solidaritu. EÚ sa skutočne musí zjednotiť. Posilniť. No nie v obyčajných peňažných transferoch, ale v politike. Štáty by mali po menovej oblasti zjednocovať a zbližovať aj fiškálne a štrukturálne časti svojich hospodárstiev. Inak na to bude stále niekto doplácať. Ekonomická vláda EÚ je zatiaľ trochu preháňaním. Eurozóna čo-to prežije pri dnešnom nastavení. Avšak Merkelová uplynulý týždeň dokazovala, že Nemcov to už takto ďalej nebaví. Hlbšia integrácia by mohla byť do budúcnosti vhodnou prevenciou pred tým, čo premiér Fico označil ako ,,infekciu.”

Svetlá budúcnosť si teda vyžaduje, aby všetky vlády pristúpili k hospodárskym politikám zodpovedne. Ak niekto vytvára svojou pohodlnosťou či strachom pred voličmi tlaky a problémy v celej únii, a potom sa spolieha na záchranu cez pôžičky, bail-outy či eurofondy, nie je vôbec solidárny. A Berlínu sa trpezlivosť môže raz minúť.


Sorry. That´s All?

Category : Pravda

Originally written for Pravda paper, published on March 22, 2010.

VÝROKOM o ,,prepásnutí dobrej príležitosti zostať ticho” sa preslávil francúzsky ex-prezident Chirac. Naopak, jedinečnú možnosť vyriecť tie správne slová zahodil pápež Benedikt XVI.

Írsky pastoračný list bol plný ľútosti. O ktorej úprimnosti nikto nepochybuje. Dokonca aj iniciovanie vatikánskeho vyšetrovania na pôde írskych diecéz sa dá čítať ako diplomaticky vyjadrené odsúdenie zo strany pápeža.

Obete a pozorovatelia, ktorí požadovali ostrejšiu reakciu, sú právom sklamaní. Charakter a rozmery škandálu nabádali Vatikán k prekročeniu svojho tieňa. Lenže pápež sa vyjadril iba k írskym prípadom, kontinentálne krajiny opomenul. Vatikán nebude ani žiadať odstúpenie kardinála Bradyho. A už vôbec sa verejnosť nedočkala prísľubu takých krokov, ktoré by mali zabrániť zneužívaniu v budúcnosti.

Experti aj združenia obetí sa utešujú aspoň tým, že v oblasti sexuálneho zneužívania sú postoje Benedikta XVI. v porovnaní s jeho predchodcom  zmenou k lepšiemu.

Škoda pre spoločnosť aj cirkev samotnú, že tempo zmien je tak príšerne pomalé.


Only Openness to Save Vatican Reputation

Category : Pravda

Originally written for Pravda daily paper, published on March 20, 2010. Online edited version here.

ŤAŽKO povedať, či spisovateľ Dan Brown zatiaľ len študuje novinové správy, alebo už podpísal zmluvu s vydavateľom. Isté však je, že ani tá najlepšia predstavivosť by si nedovolila načrtnúť také konšpirácie a príbehy, aké v posledných dňoch priniesol ,,sám život”. Škandály so sexuálnym zneužívaním detí v katolíckej cirkvi s nevídanou zápletkou – indíciami smerujúcimi k pápežovi.

Správy z Írska vyvolali víchricu, pod ktorou ako domino padá povesť cirkví od krajiny ku krajine. Svedkovia a obete od Dublinu po Viedeň prehovorili jasne. Deti, zväčša chlapci, boli vo veľkom a na takmer dennej báze sexuálne zneužívaní v cirkevných internátnych školách a kláštoroch.

Prípady zneužívania sa síce v minulosti už objavili, hoci v menšom počte. Avšak zásadnou pointou, ktorá dáva škandálu nové, takmer neprekonateľné rozmery je úloha pápeža Benedikta XVI (a arcibiskupa Ratzingera). Podľa zistení nemeckých novín mal byť pápež pred 30 rokmi zodpovedný za to, že diecéza v Mníchove, v ktorej pôsobil ako arcibiskup, umožnila dlhodobé pôsobenie kňazovi – pedofilovi.

Navyše neskôr, ako tvrdí rakúsky kňaz Fischer, mal vydať dekrét, podľa ktorého sa mali podobné príbehy systematicky ututlávať. Ak sa sa tieto podozrenia ukážu pravdivými, aktívny by nemal byť len Dan Brown, ale aj polícia a prokuratúra. Hranica medzi ochranou cirkevnej reputácie a trestným činom spolupáchateľstva je v takom prípade je až príliš tenká. Prečo pápež nevystúpil a jasne sa od obvinení nedištancoval?

Zabudnúť na ,,indície,” s prezumpciou neviny v mysli prižmúriť obe oči a pripustiť, že pápež o ničom nevedel, je náramne ťažké. Teoreticky, ak by sa tak aj stalo, stále nie celkom ,,kóšer” sú mnohé postoje verejnosti a reakcie Vatikánu. Len pre ilustráciu – predstavme si že podobné sexuálne škandály by mal na krku minister, prezident či politická strana. Demonštrácie za odstúpenie by boli asi na dennom poriadku. A vo verejnej sfére by si dotyční neškrtli (aspoň nie v kultúrach ako Holandsko či Švajčiarsko).

Námietka, že ide o súkromnú či dokonca posvätnú záležitosť neobstojí. Cirkev je vo viacerých štátoch financovaná z daní. A k zneužívaniam dochádzalo najmä vo vzdelávacích inštitúciách. Práve školstvo je jednou z kľúčových oblastí moderného štátu.

Základnú otázku, prečo práve cirkev postihujú takéto škandály, si opakovane kladie celý svet. Historik Šebek veľmi správne poznamenal, že sexuálne zneužívanie ,,nie je výsadou” katolíckej cirkvi. Avšak doteraz typické pre cirkev bolo prostredie, v ktorom pedofilné prostredie nebolo dostatočne trestané. Ako vypovedá viacero svedkov, najhoršie čo mohlo odhaleného kňaza postihnúť, bolo preloženie na inú faru. Jednoducho hrozba trestu bola v podobnej atmosfére často tak mizerná (ak nejaká), že neodradzovala od pedofilného konania.

Práve tu sa otvára skvelý priestor pre pápeža a Vatikán ukázať účinnú ľútosť. Vedenie katolíckej cirkvi musí ostro odsúdiť doterajšiu prax zametania špiny pod koberec. A to sa dá len otvorením sa verejnej diskusii a tým čiastočne aj kontrole (ak sa nerátajú zázraky). Inak budú pokusy o očistenie povesti nedôveryhodné.


Europe Swept By Church Sex Abuse Scandals

Category : Pravda

Originally written for Pravda paper, published on March 19, 2010.

,,JEŽIŠ by určite nezostal ticho,” odkázal pápežovi Udo Fischer, kňaz z rakúskeho Paudorfu. Reagoval tak na dlhé mlčanie Vatikánu I napriek silnejúcej kritike. Tá zavalila katolícku cirkev po tom, čo sa Európou prevalila vlna obvinení zo sexuálneho zneužívania detí kňazmi. ,,Pápež mal už dávno vystúpiť a prehovoriť,” povedal Fischer rakúskej televízii ORF.

Súčasná vlna problémov sa spustila v Novembri v tradične kresťanskom Írsku. Vládne vyšetrovania preukázali, že za uplynulé desaťročia bolo zneužitých približne 15-tisíc detí. Priamo malo byť podľa rôznych zdrojov zodpovedných od 150 do 200 cirkevných hodnostárov.

V utorok priniesla BBC správu, podľa ktorej terajšia hlava írskej cirkvi kardinál Sean Brady nútil obete zneužívania podpísať dohodu o mlčanlivosti. S cieľom ,,vyhnúť sa potenciálnym tajným dohodám, ktoré by bránili v internom vyšetrovaní cirkvou,” vysvetlil Brady BBC. Prečo sa s informáciami neskôr neobrátil na políciu, Brady nepovedal. ,,Keď sa obzriem za minulosťou, hanbím sa, že som nestál vždy na strane hodnôt, ktorým verím,” dodal kardinál a ospravedlnil sa ,,všetkým, ktorí sa cítia byť sklamaní.”

Väčšina zo známych prípadov zneužívania sa odohrávala v internátnych školách, a vo veľkom. Prišlo sa na to zväčša až po nahlásení prvého prípadu. V jezuitskej škole v Berlíne vymenovali po priznaní siedmich prípadov v januári špeciálnu vyšetrovateľku. Výsledkom po niekoľkých týždňoch je priznanie vyše 100 obetí jezuitských učiteľov a ďalších 60 obetí kňazov.

,,Vždy som si myslela, že nás to raz dobehne,“ povedala agentúre AP Petra Dorsch-Jungsberger, bývalá profesorka komunikácie Univerzity v Mníchove. Za kľúčové považuje prelomenie bariéry mlčania. ,,Akonáhle sa dvere otvorili (zverejnenie írskej správy – pozn. red.), mnoho ďalších obetí sa odvážilo vystúpiť a povedať – mne sa to stalo tiež!“ cituje agentúra AP. Jej názor podporil aj Adrian von Kaenel, ktorý má na starosti vyšetrovanie sexuálnych škandálov vo Švajčiarsku. ,,Nevidím dôvod, prečo by situácia mala byť iná vo Švajčiarsku v porovnaní s Rakúskom či Nemeckom,” povedal von Kaenel denníku Tages Anzeiger. Množstvo neohlásených prípadov je vždy vyššie ako tých známych, vyysvetlil tiež v rozhovore.

V Írsku, Nemecku či Švajčiarsku má katolícka cirkev silnú tradíciu. Škandálom sa však nevyhla ani liberálna krajina ako Holandsko. Rádio Nederland Wereldomroep a noviny Handelsblad priniesli minulý mesiac sériu reportáži aj s detailným popisom obetí, ako zneužívanie v minulosti prebiehalo. Prípady sa mali odohrať medzi rokmi 1956 a 1983. ,,Áno, počul som o tom,“ priznal dnes 68-ročný Johan Marsman holandskému rozhlasu. V 60-tych rokoch pracoval na farme, ktorá patrila kláštoru. ,,Situácia v kláštore Don Rua nebola výnimočná. Dialo sa to všade, špeciálne na internátnych školách. Ale to samozrejme nemôže byť výhovorka,“ dodal Marsman.

Ako zverejnené škandály pribúdajú, stupňuje sa aj kritika voči cirkvi zo strany spoločnosti. ,,Je iba jediná možnosť, ako sa naša spoločnosť s týmito prípadmi vyrovná. Pravda a jasno vo všetkom, čo sa stalo,“ povedala Angela Merkelová, nemecká kancelárka. Ministerka spravodlivosti Sabine Leutheusserová-Schnarrenbergerová sa dožaduje odškodnenia pre obete zneužívania. V Nemecku sa uvažuje o zriadení fondu, z ktorého by sa odškodnenia zaplatili. ,,Teraz pracujeme pod veľkým tlakom na riešení tejto situácie,“ povedal denníku Süddeutsche Zeitung Karl Jüsten, berlínsky prelát . Mnoho obetí však peniaze nechce. ,,Žiadajú len, aby sme ich konečne vypočuli a uverili im,“ dodal Jüsten.

Pápež sa k celému škandálu, ani svojej úlohe z roku 1980 zatiaľ nevyjadril. Dnes (piatok 19.marca) mal poslať pastiersky list írskemu kardinálovi Bradymu, v ktorom mal zaujať postoj.. Očakáva sa však, že jeho vyjadrenia sa budú týkať iba írskeho prípadu.


The Least Resistance

Category : Pravda

Originally written for Pravda paper, published on March 17, 2010. Edited online version here.

Gesto alebo reálne peniaze? Aj – aj. Prísľub eurozóny, že Grécku pomôžu, ak to bude naozaj nevyhnutné, sa dá čítať dvojako. A najskôr s týmto vedomím ho pätnásť financmajstrov aj vyslovila.

Nemecko a Francúzsko sú zvierané dvoma mlynskými kameňmi. Na jednej strane finančné problémy Grécka ohrozujú ich banky a tým aj hospodárstvo. Lenže voliči, a hádam aj istá dávka prezieravosti, im nedovolí Atény z problémov jednoducho ,,vykúpiť”. Ešte menší manévrovací priestor má grécka vláda. Ľud v uliciach odmieta šetrenie. Nahromadené dlhy však niet z čoho splácať. Výdavky sú privysoké a príjmy zasa žalostne nízke.

Štáty si preto zvolili typicky európske riešenie – cestu najmenšieho odporu. Zjednodušene povedané, Nemci zatiaľ (podlieha schváleniu Rady EÚ o týždeň) nebudú nič platiť, aby nenahnevali svojich ľudí. Lenže pomoc nahlas prisľúbia, nech sa trhy upokoja. Čo umožní Grékom lacnejšie si znovu požičať. Tí nebudú musieť tak drasticky škrtať, čiže ešte viac dráždiť voličov. Nebudú mať však pokoj ani od tlakov na reformy.

Naozaj stačí tak málo? Oheň síce eurozóna neuhasila, no nateraz ho má, zdá sa, aspoň pod kontrolou. Lenže pozor, grécki demonštranti ukazujú, že zápalné fľaše len tak z rúk nepustia.


Europe 2020: Ineffective But Useful

Category : Pravda

Originally written for Pravda paper, published on Friday, March 5. Online edited version here.

Mapa na cestu za prosperitou. Asi tak by sa dala zjednodušiť úloha Lisabonskej agendy, ktorej platnosť sa tento rok končí. Vlády v úlohe šoférov mali podľa agendy doviesť svoje národy k lepším zajtrajškom. Jednu desaťročnú víziu teraz strieda druhá (s názvom Európa 2020), zdá sa však, že s rovnakými križovatkami a odporúčanou rýchlosťou. Treba len dúfať, že úniu posunie ďalej.

Bruselskí lídri v tom mali pred prvou dekádou tisícročia viac-menej jasno. Pre zvýšenie svojho blahobytu mal vtedy ešte 15-členný klub investovať viac do vzdelávania, výskumu a zamestnanosti. Pätnástka sa potom prihlásila ku konkrétnym a vcelku nezáväzným číslam, ktoré sa mali do roku 2010 dosiahnuť.

Bruselskej byrokracii bude stačiť, ak sa únia k svojim cieľom aspoň priblíži. A cez takéto okuliare sa treba na stratégiu aj pozerať

Novodobú desaťročnicu sa však splniť nepodarilo. Eurobyrokrati síce môžu odmietať slová o neúspechu a fiasku s tým, že hoci sa nedosiahli ciele, únia sa vyvíjala dobrým smerom. Fajn… Nechajme bokom aj to, že pre bežného človeka je rozdiel medzi Lisabonskou zmluvou a Lisabonskou agendou španielskou dedinou. Ale načo je potom dobré mať osobitnú stratégiu, o ktorej sa vopred vie, že je nesplniteľná? Nechceli by aj bez nej krajiny robiť všetko pre blahobyt svojich občanov? A neinvestovali by štáty do vzdelania a zamestnanosti aj bez našepkávania agendy? Mali by.

Nuž niektorí členovia EÚ by sa bez bruselského “impulzu“ asi naozaj nepretrhli len pre blaho ľudu. Navyše deklarovať víziu a potom sa na ňu obracať je politicky vždy výhodnejšie, ako odkazovať len na zdravý rozum. Preto komisia v stredu predstavila nástupníka agendy, Európu 2020. Prvý ekonomický počin druhej Barrosovej družiny neprináša však nič nové ani prevratné. Znižovanie emisií, obnoviteľné energie či vôľa po vyššej zamestnanosti tu boli už skôr. Rovnako aj formát nezáväzného, právne nevynútiteľného dokumentu je únii dobre známy.

Niektoré detaily nie sú zatiaľ konečné a celý dokument musia ešte schváliť jednotlivé vlády. Treba len dúfať, že úpravy prežije návrh monitorovať jednotlivé krajiny a pravidelne zverejňovať porovnania medzi nimi – aby bolo jasné, ako jednotlivé vlády napĺňajú “ducha dvoch dvadsiatok“. A aby sa mohli napríklad Slovania pravidelne hanbiť za to, že svojou neochotou investovať do školstva brzdia vývoj hnaný povedzme Škandinávcami.

Otázka teda neznie tak, či ambície Európy 2020 budú o desať rokov realitou. Za daných okolností a poučený poslednými rokmi by na to stavil iba veľmi naivný gambler. Bruselskej byrokracii bude stačiť, ak sa únia k svojim cieľom aspoň priblíži. A cez takéto okuliare sa treba na stratégiu aj pozerať.

No prinajmenšom ľudia z V4 by sa za dve dvadsiatky mali srdečne poďakovať. Nielen zo slušnosti. Mapa prosperity totiž z pozície oficiálneho dokumentu môže spôsobiť verejný tlak na vlády, aby nezaháľali a zbytočne nevypínali motory či neschádzali z cesty. Lebo skúsenosť tohto regiónu učí, že pokiaľ Brusel netlačí, Bratislava (Praha/Budapešť) nekoná.


Calendar

June 2020
M T W T F S S
« May    
1234567
891011121314
15161718192021
22232425262728
2930