Kto na koho vlastne serie?

KAŠLÚ na obyčajných ľudí. Politici sa o bežných občanov vôbec nestarajú. Kradnú len pre seba, aby im bolo dobre. Medzi Dzurindom a Mečiarom nie je žiadny rozdiel. Ani tí dnešní nestoja za nič.

Podobné sťažnosti a ponosovania možno počuť medzi ľuďmi často a všade. Spolu či po jednej. V električke alebo v pohostinstve. Každý, kto sa cíti ukrivdený má nárok si na politikov ponadávať. Napokon, aj si zaslúžia. No nie je kauzálna reťaz tak trochu opačná? Dôvodom svojvôle politikov totiž môže byť kľudne fakt, že vo väčšej miere „serú“ ľudia na nich.

Slovenskí (a do rôznej miery aj iní) voliči páchajú v posledných dvoch dekádach dva tradičné a ťažké hriechy vo vzťahu k “svojim” politikom. Prvým z nich je ľahostajnosť (možno ovplyvnená nevedomosťou). Koľko z ukrivdených a nadávajúcich sleduje činnosť politikov? Pozor, činnosť! Nie reči. Koľko voličov číta pravidelne odborné publikácie či aspoň seriózne noviny, aby si vedel premietnuť a predstaviť dôsledky politických rozhodnutí? Koľko ľudí investuje čas a energiu do toho, aby naozaj pochopil, ktorá verejná politika mu prinesie najväčší blahobyt? A najmä, koľko z voličov sa pozerá za roh momentálnych dávok či sebeckých výhod?

Druhým prečinom voči starostlivosti o kvalitnú spoločnosť je opúšťanie vlastných nárokov v momente, keď človek vstúpi do volebnej miestnosti. Počas štyroch rokov vie každý nájsť stovku zlyhaní či káuz každej zo strán. Napriek tomu dávame, my voliči, hlas opakovane tej zdiskreditovanej. Prečo HZDS vypadlo z parlamentu až v 2010, keď sa tak malo stať 12 rokov skôr? Prečo sa SNS v roku 2006 do parlamentu znovu dostalo? Práve hlasovací lístok je jediný nástroj na potrestanie politikov, ktorý má v rukách jedine a len volič. A ako ho využíva?

Možno tých rozdielov medzi Mečiarom, Dzurindom a Ficom nie je až tak veľa. Je možné si myslieť, že aj tak všetci len kradli pre seba. A napokon je isté, že väčšina z nich na ľudí zvysoka kašle. Lenže všetko im to umožňuje volič. Svojim ľahostajným správaním, nedožadovaním sa sľubov, nezáujmom.

Jednoducho politici serú na ľudí, lebo ľudia serú na politikov. Je jasné, komu tento stav vyhovuje, a kto musí urobiť prvý krok k zmene.

Leave a Reply

Your email address will not be published. Required fields are marked *