Debt-solving Policy Contends Common Sense

Keď sa malého dieťaťa opýtate, koľko je dva plus dva, s pomocou prstov zväčša odpovie správne.  Štyri. Prečo školáčik nebude zanovito tvrdiť, že je to šesť, a tvrdošijne presviedčať, že má pravdu? Lebo jeho myseľ nie je zaťažená politikou a silným lobingom. Na rozdiel od eurozóny, kde rozhodovanie už dávno prestalo mať ekonomickú logiku a riadi ho politika záujmov. A tak Grécko môže tvrdohlavo presviedčať, že reštrukturalizovať nebude, hoci ekonómovia inú cestu nevidia. Tak ako Portugalsko dlho nepotrebovalo pomoc… Až kým o ňu nepožiadalo.

.

Argumenty podobné tomu, že sa nedá míňať viac ako zarábať, už lietajú éterom dlho. Kým analytický svet upozorňoval, že v súčasnom stave Atény svoje záväzky nebudú schopné splácať, špička eurozóny vrážala do Grécka ďalšie miliardy. Teraz ukazujú správy z Atén, že sa nedá naraz škrtať vládne výdavky rádovo v desiatkach percent bez toho, aby sa tým nepriškrtil hospodársky rast. A s ním spojený výber daní a zamestnanosť. Špirála, ktorá sa po roztočení nezastaví len tak, na povel. Lenže pomalý úpadok je pre voliča, zdá sa, menej bolestný, aj keby mal trvať mnohonásobne dlhšie. A politika má svoje pravidlá logiky.

Pravidlá, ktoré nie sú v súlade so zdravým rozumom. Tak napríklad Írom sa nemala dostať pomoc, pokiaľ nezvýšia sadzby korporátnych daní. Prečo? Lebo to dráždi Nemcov a Francúzov? Skvelé. Takže za bránami Dublinu asi stoja zástupy investorov, ktorí chcú dať prácu tisíckam Írov, no čakajú len na zvýšenie daní.

Rozhodovanie európskych lídrov a presadzovanie riešení bolo aj v minulosti dlhé a zložité. Kľúčové boli pritom záujmy tých, ktorí rozhodovali, teda vlád. Výsledkom bol zvyčajne prienik návrhov s najmenším odporom zúčastnených. A rýchlosť presadenia závisela od toho, ako vysvetlia vlády svojim voličom, že to, čo robia, je pre nich vlastne výhodné. Prípadne, nakoľko sa boja ich hnevu priživovaného opozíciou. A že to nie je len formulka, ukázali (Praví) Fíni.

To, aby bolo jasné, prečo sa o nástupcovi eurovalu tak dlho rozpráva a stále nie sú dotiahnuté detaily. Ešte dôležitejšie je však vrátiť sa k tomu, prečo sa lídri eurozóny tvária, že dva plus dva je šesť. Teda prečo tak urputne odmietajú reštrukturalizáciu, čiže riadený či mäkký bankrot. A trvajú (zatiaľ) na splácaní dlhov do posledného eurocenta, aj keby na to mali dlžníkom sami požičať. Nehovoriac o tom, že tým len naťahujú agóniu dlhových hriešnikov. História predsa pozná mnoho štátnych bankrotov, ktoré neznamenali koniec sveta. A to aj v Európe, nielen v Latinskej Amerike.

Zásadným prvkom celého obrazu je, že riešenie cez jednu z mäkších foriem bankrotu naráža na odpor finančných hráčov. Investorov, bánk, špekulantov … Na rozdiel od voličov v národných krajinách, finanční aktéri sú koncentrovanejší a majú lepší prístup k politikom. Ich záujmy sú tak jasnejšie a silnejšie artikulované. Preto je pre vlády ťažké ísť proti nim a ich peniazom. Lebo prienik záujmov, ktoré by si veľmi neodporovali, je takmer nulový. A politika, ako už vieme, má svoju logiku.

Euroval ani Európsky stabilizačný mechanizmus dlhovú krízu neriešia, iba ju pred sebou tlačia v čase. Vysoko postavení ekonómovia Medzinárodného menového fondu údajne pre Economist priznali, že bankrot je jedinou cestou von pre štáty ako je Grécko. Z Atén prichádzali v uplynulých dňoch rovnaké šumy. Lenže politika najmenšieho odporu, taká charakteristická pre úniu, zatiaľ vyhráva nad ekonomickým učením a zdravým rozumom vôbec. Koncentrovanejšie a silnejšie záujmy majú zjavne prednosť. Do akého stavu musí padnúť eurozóna, aby politickí lídri priznali, že sa v minulosti prepočítali? A zistili, že dva a dva sú skutočne štyri?