Európske vlády stína populizmus, nie kríza

Článok bol pôvodne písaný pre Hospodárske noviny. Vydaný 30.novembra 2011. Online verzia tu.

Odkedy si dlhová kríza zavesila na stenu Berlusconiho skalp, padanie vlád ustalo. Treba však povedať, že za predčasnými voľbami od Ľubľany po Lisabon nestojí „iba kríza“. A nie všetky vlády sú alebo boli v ohrození života. Merkelovej návrhy podporovala v parlamente aj silná opozičná SPD a estónsky premiér tento rok tretíkrát za sebou vyhral voľby posilnený.
Samotná kríza nie je žiadna kreslená búrka z komiksu. Bola to skôr neochota politických strán, či už opozičných, alebo menších koaličných (Írsko) priznať pred voličmi potrebu presadiť tvrdé reformy.

Inými slovami, pád vlády a predčasné voľby sa stali realitou v krajinách, kde sa za minulé desaťročia udomácnil ekonomický populizmus a typ hospodárskej politiky, aký pozná Slovensko z čias Smeru. Najmä kupovanie si voličov na dlh a presadzovanie páčivých opatrení, ktoré prinášajú body. Keďže tento typ politiky je spojený aj s korupciou, a daný kultúrne a spoločensky, nie je náhoda, že sa dotkol najmä stredomorských krajín. Kríza a finančné trhy však znemožnili stranám, ktoré boli práve pri moci, aby v politike kupovania voličov pokračovali. Keďže zvyky a očakávania národa sa tak rýchlo nemenia, vždy sa nájdu populisti, ktorí sa na kritike úsporných opatrení a reforiem radi zvezú.

Strany, ktoré nominujú premiéra a ministra financií, sa tak ocitajú v nelichotivej pozícii. Musia znášať sústredené politické náklady, pričom benefity sú už dávno rozdané. Reálna politika potom dáva iba jednu možnosť. Premiér a jeho strana, na ktorých zväčša tlačí Brusel (a trhy), nemajú na výber a pristúpia na predčasné voľby. Následne v kampani musia vysvetľovať, prečo sú škrty a reformy nevyhnutné. Výsledky predčasných volieb potom ukazujú, nakoľko je ekonomický populizmus v krajine zakorenený. V Írsku si hlavná vládna strana polepšila a voliči potrestali relatívne populistickú Fianna Fail, ktorá si z pôvodných 77 poslancov udržala len 20. Naopak, v Portugalsku bola strana premiéra Socratesa porazená a novú vládu vytvorili tí, čo škrty odmietali. Rovnako tak v Španielsku, kde vznikla jednofarebná vláda ľudovcov.

V krajinách eurozóny, ktoré sa môžu pracovne nazvať „populistické“, je už teda po žatve. Francúzov čakajú riadne prezidentské voľby a v severnej časti únie, kde si politici svojich voličov až tak nerozmaznali, zatiaľ nevznikol tlak na ich výmenu. Eurozónu však čaká počas zopár mesiacov niekoľko predčasných volieb a pravdepodobne široké koalície. Tieto štáty vrátane Slovenska, či už pod ochranou eurovalu, alebo nie, musia škrtať, reformovať a pomaly smerovať rozpočty k prebytkom.

Čo je zvyčajne politickou samovraždou pre jednofarebnú vládu v krajine, ktorá žila desaťročia na dlh. Núdza tak pritlačí na vytváranie veľkých koaličných (alebo technokratických) vlád s pravicovými aj ľavicovými stranami. Je to spôsob, ako rozdeliť náklady – hnev voliča medzi seba a zároveň utlmiť hlas najväčšieho potenciálneho kritika začlenením do vlastnej koalície. Skúsenosti z Dublinu, Atén, Ríma a predvolebné šumy z Ľubľany nasvedčujú, že Európa je svedkom nového trendu.

Aj politika na Slovensku sa dá sledovať optikou „južného“ krídla eurozóny. Ak by Fico úprimne chcel vládnuť sám, už dávno „bilborduje“ a „kampaňuje“ proti modrým. Na druhej strane, ak Dzurinda potápa SaS a chce loviť v Sulíkových vodách, tak sa z toho dá čítať zámer byť čo najsilnejšou protiváhou Ficovi po marci 2012. Ospravedlňovať sa to môže stabilitou, prospechom národa, akokoľvek… Ak sa len dovtedy celá eurozóna nerozpadne.

Leave a Reply

Your email address will not be published. Required fields are marked *