Extrémisti získavajú vplyv v eurozóne

Článok bol pôvodne písaný pre Hospodárske noviny, vydaný 17.mája 2012. Online editovaná verzia tu.

KRÍZA TRADIČNÝCH politických strán. Aj tak by sa dali zjednodušene hodnotiť voľby v niektorých štátoch EÚ. Mierni extrémisti Le Penová vo Francúzsku a Tzipras v Grécku dostali takmer 20 percentnú podporu voličov. Bude skôr prekvapením, ak „hviezdne“ trio čoskoro nedoplní holandský nacionalista Geert Wilders. Recept na úspech extrémistických strán v Európe sa zdá byť jednoduchý. Stačí väčší počet občanov nespokojných s vládou a „krízovým“ vývojom. A takých štátov je v dnešnej únii väčšina.

Rôzne strany, rovnaký princíp

Fakt, že sa voliči vyspelých demokratických krajín vo vyššej miere uchyľujú k neštandardným až extrémistickým politikom, si všimli média v celom svete. Prečo sa tak deje, a aké dôsledky to bude mať pre krízou zmietanú úniu? Niektoré trendy a súvislosti sú dnes zrejmé aj bez pomoci veštice.

Extrémistické strany v Európe nie sú rovnaké. Nálepka pravice či ľavice sama o sebe veľa negarantuje a rétorika lídrov sa líši naprieč krajinami. Le Penová či Wilders sú stále proti niečomu, no čo i len hmlisté návrhy riešení v programoch ich strán chýbajú. Naopak, ľavicoví hrdinovia z Paríža či Atén majú nápadov plné bilbordy. Akurát ich niet z čoho zaplatiť, pričom ich mentalita k dnešnej kríze prispela. Krajná ľavica sa nezhoduje ani v otázke integrácie. Mélenchon by najradšej vyviedol Francúzov z NATO, zatiaľ čo Tsipras chce udržať Grékov v Eurozóne.

Ak nie obsah, všetky tieto extrémistické strany majú však spoločný obal. Formu, či skôr formulku, ktorou premieňajú nespokojnosť ľudí na voličské hlasy. Kritizujú hlavný politický prúd vo všetkom a sľubujú opak. S časom doručenia ihneď.

Ako na to? Tradičné strany robili doteraz väčšinu politík pod pláštikom integrácie. Integrácie eurozóny, utečencov a etnických  menšín, ale aj finančných a pracovných trhov. Extrémisti, či skôr extrémni populisti ani nemôžu inak, ako kritizovať EÚ, byť proti imigrantom, proti reformám, a sľubovať  napríklad dôchodky na úrovni poslednej mzdy (Tzipras). Nejako sa odlíšiť musia.

Poradiť si s úspechom

Z pohľadu voliča je posilňovanie strán mimo hlavného prúdu prirodzené. Svet ekonomiky a financií je príliš zložitý na to, aby sa ním bežne zaoberal. Keď kríza prepukla naplno pred štyrmi rokmi, nebolo ťažké presvedčiť masy, aby verili MMF, EÚ a ich receptu škrtov. Lenže obyčajný Grék vidí, že situácia je dnes horšia, a pokračovanie súčasnej politiky vedie iba k desaťročiu utrpenia, v lepšom prípade stagnácie. Je potom jednoduché obviniť z toho „kapitalizmus.“ Čudujte sa, že bez orientácie vo svetovej ekonomike a politike dá napokon taký Grék hlas strane, ktorá mu sľubuje zmenu. Napriek, alebo práve vďaka zásahom voči tomu kapitalizmu.

Menším problémom je, že aj tradičné strany musia trochu pritvrdiť rétoriku. Hrozbou však nie je vysoký zisk extrémistov vo voľbách či účasť vo vláde. Skutočne desivá môže byť reakcia voličov „po.“ Ilustrácia: povedzme, že Syriza vyhrá opakované voľby v Grécku. Realita vládnutia by priviedla k rozumu, alebo aspoň k tvrdému dnu prázdnej gréckej kasy aj Tziprasa a jeho parťákov. Alebo privedie Tzipras Grécko do tvrdého krachu. Bez pomoci únie by totiž Atény už budúci mesiac nemali ani na vyplácanie tých krátených dôchodkov. Nehovoriac o ich zvyšovaní, či vytvorení stotisíc nových miest v štátnej správe. Alebo veria, že celý bruselský ansámbl na čele s Barrosom len blufuje, a miliardy eur bude posielať do Atén aj bez plnenia záväzkov? No… ťažko. Navyše, stále je tu brzda menom Angela. Výsledok v oboch prípadoch je, že Tzipras nedokáže svoju krajinu reálne viesť bez toho, aby svojich voličov nesklamal.

Nový spasiteľ

Práve v tom je nebezpečná popularita krajnej ľavice a pravice v Európe. Sklamané masy občanov, ktorí oprávnene prestali veriť skompromitovanému hlavnému prúdu strán, veria v zázraky, ilúziu. Uchýlili sa teda k extrémnym politikom, ktorí ilúziu ponúkajú.

Tí ich však zákonite sklamú. Existuje totiž tisíc dôvodov, prečo sa za jedno volebné obdobie nedá napríklad Grécku vrátiť stratená životná úroveň, už vôbec nie vyhnať moslimov z Francúzska. Otázka pre spomínanú Teodoru potom je, ako sa začne správať ulica, ktorá sa opäť sklamala, no neprestala veriť na zázraky. A čo jej nasľubuje nový spasiteľ, keďže k tradičným politickým stranám sa len ťažko vrátia. A dopyt po spasiteľovi bude chcieť vždy niekto využiť.

1 Comment

  1. Marian H
    2012/05/18

    dobre pali!
    marian h.

    Reply

Leave a Reply

Your email address will not be published. Required fields are marked *