Koncom minulého storočia začalo niekoľko svetovo významných spoločenských vedcov upozorňovať, že svet čelí zmenám porovnateľným s priemyselnou revolúciou. Niektorí ju pracovne nazvali digitálna. Začiatkom 21. storočia sa však populárnejším popisom stalo slovo informačná. Sociológovia hovorili o informačnej spoločnosti, v ktorej je vytváranie, šírenie a užívanie informácií hlavnou politickou či kultúrnou aktivitou. Ekonómovia píšu o informačnej ekonomike ako o novom type usporiadania vzťahov, ktoré prichádza po tom priemyselnom.
Nie je isté, či aj v medzinárodnej politike sa dá hovoriť o takom výraznom skoku. Európa a Spojené štáty žili totiž takmer polovicu 20. storočia v studenej vojne, ktorá sa s prižmúrením oka dá takisto vnímať ako informačná. To, čo prebieha dnes, je však informačná vojna v plnom prúde a ani s dvomi zavretými očami sa nedá prehliadnuť. Sporiť sa dá len o tom, či ju Rusko vôbec niekedy prestalo viesť. Ľudia, ktorí sa vzťahom Európy a Ruska venujú dlhodobo sa však prikláňajú skôr k negatívnej odpovedi.
Nástroje a dôsledky
Jedným z nástrojov, ktorý rozkvet informačnej vojny umožnil, je slobodný internet. Ako huby po daždi sa premnožili rôzne portály, ktoré sa tvária, že prinášajú iné, alternatívnejšie, pravdivejšie správy. Dôveryhodnosť chcú vyvolať patričným názvom. Avšak informácie v nich sú často neoveriteľné a autor anonymný. A akoby náhodou šírili tieto weby pred referendom o rodine aj rôzne dezinformácie, polopravdy a propagandu, ktorá mala jednoznačne presvedčiť ľudí o potrebe hlasovať áno. Samozrejme, nedá sa dokázať, že tieto aktivity priamo finančne podporuje Kremeľ. Ale, ako sa hovorí, ak by to tak malo byť, nevyzeralo by to inak. Viere v náhodu uberá tiež fakt, že podobné portály vznikajú nielen na Slovensku, ale aj v iných postkomunistických krajinách (či už Čechách, ale napríklad aj vo veľmi prozápadnom Estónsku).
Pokrivená debata
Jedným z dôsledkov je, že diskutéri od krčiem po akademické sály si nemusia tvoriť názor na základe faktov. Naopak, najprv majú názor, a potom si veľmi jednoducho vyberú najvhodnejšie podporné tvrdenia. Darmo, že mnohé etablované noviny majú v teréne reportérov a NATO zverejňuje satelitné snímky. Veď ten môj obľúbený portál predsa písal inak…
Informačná vojna, v ktorej sa nachádzame, má za dôsledok, že mnoho vecí už nevieme pomenovať pravými menami a oči si zastierame ilúziami. A to práve vo vzťahu k Rusku. Napríklad o charaktere jeho režimu sa často mnohí vyjadrovali, že možno to nie je práve západný typ, ale nejaká východná demokracia. Nuž áno, taká, v ktorej sa politickí oponenti zatvárajú do väzenia a panovník vládne prakticky neobmedzene dlho. Lenže v skutočnosti to demokracia nie je.
Alebo sa pozrime na východnú Ukrajinu. Ozbrojenci bez akejkoľvek legitimity, ktorí použitím zabrali územie iného štátu, rabujú, znásilňujú a vraždia. Prečo takéto skupiny v Sýrii a Iraku dokážeme nazvať teroristami, ale v Donecku sú to separatisti? Lebo tí prví navyše odsekávajú hlavy? Alebo preto, že tých druhých podporuje Putin?
Najvyššie miesta
Smutným sprievodným javom informačnej vojny, ktorú prehrávame, je že zasiahla aj najvyššie miesta, najmä politické elity (s výnimkou prezidenta Kisku). Ich verejné postoje až žalostne často preberajú polopravdy a klamlivé kvázi argumenty hodné konšpiračných webov, spomínaných vyššie. Dnes na Slovensku chýba líder, ktorý by sa nebál jasne pomenovať veci a ktorý by prišiel s víziou pre krajinu. A tiež, ktorý by jasne pomenoval priestor, do ktorého Slovensko patrí a k akým hodnotám sa hlási.
Kým na túto „samozrejmosť“ mnoho ľudí zabúda, odporcov západu počuť hlasnejšie. A platí to už nielen v internetových diskusiách, ale aj vo vyjadreniach našich politických elít. Chýbajú lídri Vyzerá to tak, že do istej miery chýbajú lídri a politici s víziou v celej Európe, s výnimkou Angely Merkelovej. Na Slovensku je situácia o to tragickejšia, že ľavicovo tváriaci sa Smer zastáva proruské postoje (opustil moderné európske hodnoty alebo ich nikdy nemal?), pričom však nedemokratický režim Putina má bližšie skôr k pravicovému extrémizmu.
Opozícia takisto nemá lídrov, ktorí by dostatočne jasne artikulovali predstavu o smerovaní krajiny. Ona vlastne nemá žiadnych lídrov. A predseda vlády sa vyjadruje, akoby sám nevedel rozlíšiť dezinformácie od pravdy. Alebo, a to by bolo horšie, sú politici tohto typu do svojich postojov tlačení „zvonku“. Voľby sa blížia, a ktovie koľko nahrávok s hlasom im podobným ešte existuje. Alebo je to len ďalšia konšpirácia?
