Článok bol písaný pre denník SME a publikovaný 7. apríla 2015
Andrejovi Kiskovi do výročia v prezidentskom paláci chýba ešte pár mesiacov – reálne nastúpil do svojej funkcie 15. júna. No už v tomto období sa ocitá akoby v polčase jedného politického cyklu, čo ponúka príležitosť na zhodnotenie jeho doterajšieho pôsobenia. A na vyslovenie istej vízie, čo sa dá v ďalších dejstvách očakávať.
Pred vyše rokom prezident vstúpil do hry spôsobom, ktorý môžeme na Slovensku označiť aj ako veľkolepý. Bez politických skúseností z lokálnej či straníckej politiky vyhral prezidentské voľby a porazil pritom najvplyvnejšieho a marketingovo najzručnejšieho politika Slovenska Roberta Fica.
A ďalší približne rok má predseda Smeru na to, aby uhral čo najlepší výsledok vo voľbách parlamentných. Aké výkony sme videli doteraz? A čo môžeme čakať v druhom polčase?
Vychovať si súpera
Po desiatich rokoch, ktoré strávil v prezidentskom paláci Ivan Gašparovič, sedí dnes v úrade aktívnejší prezident. Bez ohľadu na to, či je toto hodnotenie dobré, alebo zlé, vychádza do veľkej miery z charakteru volieb.
Pred rokom proti sebe v prezidentskej kampani totiž nestáli vyslúžení politici s podporou rôznych strán, ktorí by dúfali v pokojnú, reprezentatívnu funkciu bez nutnosti konfliktu. Práve naopak.
Robert Fico svojím rozhodnutím z pozície premiéra kandidovať na prezidenta akoby symbolicky presunul časť politickej moci a pozornosti na tento úrad. Jeho argumentácia (opäť bez ohľadu na to, nakoľko platná či pravdivá bola) miestami vyznela tak, že prezident bude možno aj dôležitejší než premiér.
Predseda Smeru vďaka svojej politickej váhe takto zarámcoval súťaž. A do takto definovaného súboja s ním išli na popredných miestach kandidáti, ktorí neboli iba pasívnymi produktmi politických strán. Boli aktívni, sebavedomí a mali (a majú) potenciál strany zakladať a budovať. Preto je zbytočné porovnávať výkony Kisku s jeho predchodcom, ktorému na víťazstvo v roku 2009 stačilo mať podporu najsilnejšej strany a jej predsedu na bilborde.
Vyrovnaná partia
To je zároveň aj dôvod, prečo sa dnes nikto ani v Smere nesmie čudovať, že prezident vystupuje aktívne voči vláde doma, ale aj na úrovni zahraničnej politiky.
Takého prezidenta si totiž vyformovala samotná súťaž o post hlavy štátu.
Spolu s právomocami, ktoré mu dal Ústavný súd, zlyhaniami opozície a spoločenskou objednávkou na protiváhu Smeru sa tak vytvoril priestor, ktorý Andrej Kiska prirodzene vypĺňa. Dôležité však je, že Kiska vykonáva úrad prezidenta spôsobom, ktorý je ešte stále v medziach parlamentnej demokracie. Hoci tá samotná je vo vážnom stave nedôvery a prehnívajúceho štátu.
Prezident si neuzurpuje moc, nevyjadruje sa trikrát denne ku všetkému, čo preletí politickou scénou. Strategicky si vybral niekoľko oblastí, pričom najviac kritiky počuť na zdravotníctvo.
Možno sa sporiť, či je to najdôležitejší problém republiky a či v inom rezorte nemizne viac verejných peňazí. Avšak zdá sa, že zdravotnícky problém je najzrozumiteľnejší pre široké vrstvy ľudí, a zároveň nie je silnou stránkou vlády Smeru. Andrej Kiska teda zatiaľ hrá vyrovnanú partiu, povedal by športový komentátor.
Druhý polčas
Vlaky zadarmo, znovuotváranie druhého piliera a ďalšie skvosty systematickej politiky vládnej strany ukazujú, že rok do volieb sa ťah Smeru na bránu zintenzívni.
A práve v tomto bode by sa nemal Kiska nechať uniesť a svoje aktivity rovnako stupňovať. Častejšie vystúpenia či predvolania ministrov ako v prípade Čisláka totiž nemôžu vynahradiť neschopnosť opozície presadiť sa. A sám prezident môže zbytočne prísť o autoritu a vážnosť.
Inými slovami, svoje politické súboje si musí i naďalej starostlivo vyberať. A aj keď sa to nezdá, pre tých, ktorí chcú byť Ficovi reálnou opozíciou, a nielen sedieť oproti nemu v televíznom štúdiu, urobil už Kiska dosť.
Pred rokom ešte kandidát Kiska ukázal, že je možné osloviť naraz rôznorodé skupiny: prvovoličov, chronických nevoličov, ako aj voličov nespokojných s etablovanými politickými stranami. Viaceré výskumy totiž ukázali, že podpora Andrejovi Kiskovi sa vymykala z tradičného rámca slovenskej volebnej optiky, kde stál chudobný vidiek s konzervatívnymi hodnotami proti bohatším mestám s ľuďmi s liberálnejšími postojmi.
Niekedy sa stačí len pozrieť, čo ľudí naprieč celou krajinou spája, pochopiť ich problémy a neurážať ich preferencie narážkami na nízku inteligenciu.
Bohužiaľ, nejde o hru
Kiska ako prezident tiež stihol odhaliť slabé stránky Smeru, cez ktoré môžu šikovní oponenti zbierať body.
Kiskovi sa často vyčítalo, že pri debate o zdravotníctve priveľa opakoval tie isté frázy. No porazil Fica vlastnou zbraňou, dalo by sa dodať. Ukázalo sa však, že zdravotníctvo určite poskytuje priestor, v ktorom sa dá politicky komunikovať, súťažiť a víťaziť.
Samozrejme, netreba zabúdať na to, že aj Smer môže ešte zmeniť taktiku. Má na to najlepších trénerov a (spin)doktorov, oficiálne najväčší rozpočet, a z pozície vládnej strany aj takzvanú výhodu domáceho prostredia.
Rok pred voľbami tak čaká Slovensko zaujímavý politický zápas. Človeku by sa až žiadalo kúpiť si pukance, pivo a s napätím sledovať, ako sa to celé skončí. Škoda len, že ide o tak veľa, ako je budúcnosť krajiny a kvalita života nás všetkých. Inak by sa tie politické hry sledovali oveľa ľahšie.
