Kto ešte volí Smer?

V uplynulom období dostávam čoraz častejšie otázku, kto ešte volí stranu Smer-SD a prečo jej preferencie nepadajú. Naposledy včera v tomto rozhovore pre SME.

Demografickým či socio-ekonomickým profilom elektorátu Smeru sa venovali a venujú mnohí slovenskí sociológovia a analytici, za spomenutie určite stoja mená ako Oľga Gyarfášová, Milo Bahna či Martin Slosiarik (a ich článok tu), a tiež Vladimír Krivý (a kniha, ktorú zostavil, viac info tu).

V rozhovore so Zuzanou Kovačič Hanzelovou som sa pokúsil čo najstručnejšie predstaviť teóriu, ktorá vysvetľuje, prečo mnohí voliči stále ostávajú preferenčne pri strane spájanej s korupčnými škandálmi (doplňte si podľa ľubovôle, napr. aj Smer). Tu sa to pokúsim vysvetliť trochu detailnejšie. Teóriu predstavili približne pred dvomi rokmi Catherine de Vries a Hector Solaz (link).

Proces, na ktorého konci politická strana stráca voliča po odhalení korupčnej či inej aféry, má podľa de Vries a Solaza tri fázy.

Po prvé, informácia o kauze sa musí dostať k voličovi cez dôveryhodný informačný kanál. V tomto štádiu je najdôležitejšia úloha médií, ktoré o politickom dianí informujú. Prenesené do slovenského kontextu to však môže byť aj problém. Časť voličov Smeru jednoducho neuverí tomu, čo relevantné spravodajské médiá prinesú. A naopak: médiá, ktorým títo voliči veria, nemusia informovať o všetkom a rovnako. Viete si to predstaviť?

Po druhé, ak sa aj informácia o nejakej kauze k voličovi danej strany dostane, je nevyhnutné, aby vinu za túto kauzu pripísal volič strane a jej lídrom. Ak totiž vinu za korupčné správanie pripíše „iba“ radovým členom strany, prípadne nominantom bez členstva v strane (alebo komukoľvek, len nie úzkemu vedeniu strany), volič nemá dôvod meniť svoju preferenciu. Veď strana (čo v praxi často znamená predseda) za to nemôže.

Tretiu fázu nazývajú autori behaviorálna reakcia, ktorá môže mať tri podoby, a iba jedna z nich je zmena preferencie.

Povedzme, že volič skorumpovanej strany dôveruje informácii, že strana je skorumpovaná, a vinu za to naozaj pripisuje jej vedeniu vrátane predsedu. Ak však sám profituje zo situácie, kedy je táto strana pri moci, môže jej ostať preferenčne verný. Ak má taký volič napríklad zamestnanie (alebo jeho rodinný príslušník) vďaka straníckej nominácii, alebo profituje z verejných zákaziek, a tak ďalej…

Druhá reakcia nastáva, ak volič priamo zo situácie neprofituje, ale jednoducho nemá alternatívu v zmysle zastupovania záujmov a presadzovania verejných politík danou stranou. Zasadené do slovenského kontextu. Vtedy môže strane jej korupčné škandály odpustiť (lebo je pre neho verejná politika presadzovaná stranou dôležitejšia), alebo sa volieb nezúčastniť (stále však môže anketárovi povedať, že má k strane najbližšie). Je to ťažké predstaviť si pri Smere?

Napokon, treťou reakciou je zmena preferencie. Tam je však nevyhnutná akceptovateľná alternatíva. Kto ju ponúka voličom Smeru?

Takže si to zhrňme, čo všetko sa podľa tejto teórie musí stať, aby voliči odišli od strany spájanej s korupciou (kto chce, nech si dosadí napr. Smer a jej voliča). 1) Musí sa dostať k informáciám o škandále strany, 2) musí im aj uveriť, 3) vinu musí pripísať vedeniu strany, 4) z účasti strany na moci nemá volič osobný, rodinný či iný profit, a 5) existuje reálna, uveriteľná a akceptovateľná alternatíva.

Naozaj jednoduché. Alebo ani nie?

Leave a Reply

Your email address will not be published. Required fields are marked *