Originally written for Pravda paper, published on March 27, 2010. Edited online version here.
Stovky tisíc ľudí bez práce. Krachujúce firmy. Cez podobnú optiku je kríza najviditeľnejšia medzi bežnými ľuďmi. Ďalšie súvisiace problémy (pokles výroby, zmrazenie platov, …) sa zvyčajne odbili krátkym ,,lebo kríza.” Avšak krajiny EÚ mali svoje ekonomické problémy dávnejšie. Za ostatné dva roky sa iba zvýraznili. Únia sa tak dá rozdeliť do niekoľkých regiónov, podľa charakteru problémov.
Ťažkosti krajín z Pobaltia pramenia z nezvládnutej menovej politiky. Tallinn, Riga a Vilnius sa v minulosti zaviazali, že udržia pevný výmenný kurz vlastnej meny k euru. Okrem výhod to prinieslo aj negatívne ,,bočné efekty” vo forme dvojcifernej inflácie pred krízou. Centrálnym bankám nepomohli vysoké úroky a nezabránili ľuďom a firmám požičiavať si a obchodovať v eurách. Výsledok: asi 90 percent dlhov je v eurách. A tak krajiny, ktoré nutne potrebujú podhodnotiť svoju menu, nemôžu.
Z iného súdka sú problémy Maďarska či Grécka. V týchto krajinách nezvládnutá rozpočtová politika kumulovala počas dlhých rokov dlhy. Inými slovami, vlády sústavne míňali omnoho viac, než vyzbierali na daniach. A požičiavať si do nekonečna sa nedá.. Svetová kríza teda nespôsobila fiškálnu nahotu Grékov, len ju pomohla odhaliť. A snáď včas a dostatočne varovala hriešnikov ako Taliansko, aby nepokúšali svoj rozpočtový osud.
Napokon sú tu štáty ako Česko či Slovensko. Dlhy sú síce v únosnej miere a nemusí sa kvôli záchrane Bratislavy schádzať špeciálny summit v Bruseli. Už dvadsať rokov sú však zanedbávané štrukturálne stránky hospodárstva. Nízka mobilita pracovníkov, nedostatočná integrácia menšín či prebujnená korupcia sú problémy, ktorých skoršie riešenie by pomohli znižovať následky krízy. Takzvané hladové doliny mohli byť menšie. A predstavte si tú podporu, keby aspoň polovica z každého úplatku skončila namiesto obálok a kufríkov v sociálnom systéme.
Samozrejme, takto popísané problémy jednotlivých krajín EÚ sú veľmi zjednodušené. Avšak dostatočne ilustrujú rozdiely medzi nimi. Problém je v tom, že tieto odlišné ekonomiky sa tvoria jednotný trh a väčšina z nich aj menovú úniu. A to je málo na to, aby systém dlhodobo fungoval. Ak chce totiž únia úspešne rásť a zaručiť svojim občanom nerušený blahobyt, nestačí len odstrániť hranice medzi sebou a spoľahnúť sa na viac obchodu na väčšom trhu.
Grécky veľvyslanec v Bratislave mal vo štvrtok pravdu, keď povedal, že Európa potrebuje solidaritu. EÚ sa skutočne musí zjednotiť. Posilniť. No nie v obyčajných peňažných transferoch, ale v politike. Štáty by mali po menovej oblasti zjednocovať a zbližovať aj fiškálne a štrukturálne časti svojich hospodárstiev. Inak na to bude stále niekto doplácať. Ekonomická vláda EÚ je zatiaľ trochu preháňaním. Eurozóna čo-to prežije pri dnešnom nastavení. Avšak Merkelová uplynulý týždeň dokazovala, že Nemcov to už takto ďalej nebaví. Hlbšia integrácia by mohla byť do budúcnosti vhodnou prevenciou pred tým, čo premiér Fico označil ako ,,infekciu.”
Svetlá budúcnosť si teda vyžaduje, aby všetky vlády pristúpili k hospodárskym politikám zodpovedne. Ak niekto vytvára svojou pohodlnosťou či strachom pred voličmi tlaky a problémy v celej únii, a potom sa spolieha na záchranu cez pôžičky, bail-outy či eurofondy, nie je vôbec solidárny. A Berlínu sa trpezlivosť môže raz minúť.
