Tento článok bol pôvodne písaný pre Hospodárske noviny, vydaný 20.9.2013. Editovaná online verzia prítupná tu (PIANO).
SVETOVO najsledovanejšie voľby roka majú podľa prieskumov jasného víťaza. Ak dianie v Nemecku nesledujete podrobne, pripomeňme, že voľby do Bundestagu má podľa všetkých prieskumov z ostatných týždňov vyhrať strana Angely Merkelovej, CDU/CSU. V priemere o 15 percentuálnych bodov pred druhými sociálnymi demokratmi.
Dôvodom, pre ktorý je nemecké hlasovanie pod drobnohľadom, nie je teda výsledok, ale možné povolebné koalície. A najmä ich dosah na eurozónu a riešenie jej problémov. Totiž, do parlamentu sa nemusia dostať liberáli, tradiční spojenec kresťanských demokratov. Naopak, o prienik sa pokúša nová strana AfD, ktorá je proti sanácii dlhov iných krajín. Vládnuť teda môže ďalej Merkelová buď s liberálmi, alebo vo veľkej koalícii s SPD. Alebo sociálni demokrati prelomia tabu a k vládnutiu prizvú krajnejšiu ľavicu, Die Linke, s ktorou sa doteraz nikto seriózne nebavil (na spôsob českej KSČM).
S eurokrízou aj bez nej
Európske záležitosti, a najmä stále nevyriešená kríza menovej únie, sa však témou predvolebnej kampane nestali. Napriek tomu, že kancelárka Merkelová je právom vnímaná ako líderka únie a hlavná politická sila, bez ktorej súhlasu sa v Bruseli zásadné rozhodnutie nezrodí. Navyše rôzne prieskumy (napr. tento týždeň zverejnený výskum nadácie Open Europe) naznačujú, že väčšina voličov CDU/CSU oceňuje práve spôsob, akým Angela Merkelová viedla krajinu a úniu počas krízy. Po voľbách sa však kríze nevyhne akýkoľvek nemecký kancelár, a postoje hlavných aktérov sa dajú odhadnúť.
Súčasná koalícia kresťanských demokratov a liberálov, ak dostane šancu pokračovať, bude určite pokračovať v reformnom tlaku na krajiny južnej Európy. Tendenciu presúvať reálnu moc od Komisie naspäť k štátom už Merkelová preukázala. Možné je predpovedať dokončenie bankovej únie a definitívny stop eurobondom pod jej vedením.
Naopak, ak sa stane kancelárom Peer Steinbrück s podporou zelených (a prípadne ľavice), najskôr ukončí tlak na šetrenie a rozpočtovú disciplínu doma aj v únii. Čo možno krátkodobo pomôže aj slovenskému pro-exportnému hospodárstvu. Portugalcov ani Grékov to však na finančné trhy nevráti a Steinbrückovi nekonečné zachraňovanie dlho tolerovať nebudú ani voliči, ani partneri zo severu. Napokon, je tu aj možnosť veľkej koalície dvoch hlavných strán. V tom prípade bude tón, hoci miernený sociálnymi demokratmi, určovať Merkelová.
Budúcnosť dezintegrácie
Trochu obohraná pesnička, ale stále aktuálna znie, že eurozóna má len dve reálne možnosti. Buď sa postupne premení na politickú úniu (s dôrazom na finančné transfery), alebo sa rozpadne. Teda, niežeby po nej museli ostať ruiny ako na Spišskom hrade. Premení sa na voľnejší obchodný spolok založený najmä na medzivládnej spolupráci (to je ten posun od Komisie, europarlamentu). Logika, prečo sú iné možnosti mimo ekonomickú realitu, už bola popísaná aj v týchto novinách viac krát.
Stále viac sa však zdá, že mimo politickú realitu je aj alternatíva hlbšej integrácie. Okrem ústavných prekážok v Nemecku je tu aj väčší problém s vôľou ľudu. Juh Európy si nenechá diktovať zákony a reformy a za svoje utrpenie viní často bohatý sever. Naopak, Nemci opakovane v prieskumoch potvrdzujú, že nie sú ochotní posielať peniaze do Atén, Lisabonu, či nebodaj čoskoro aj Madridu. Skutočná otázka potom neznie tak, aká nemecká vláda by posunula úniu ďalej. Ale ktorý kancelár dokáže EÚ čo najbezpečnejšie a najmenej bolestne pripraviť na cestu naspäť.
Uplynulé roky krízy menia celú úniu a v diaľke vidno iba cestu k voľnejšiemu zväzku, smerom k inej, slabšej forme. Nemecké voľby môžu rozhodnúť o podobe a tempe tohto „uvoľňovania.“ Rozdiel medzi jednotlivými koaličnými alternatívami je potom v tom, že Merkelová tento trend, zdá sa, pochopila, a snaží sa ho aspoň do istej miery riadiť.
